Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Ja som prisiel do styky s mackami u starkej na lazoch – kazdy dom ma jednu, dve, ktore sa staraju o pocty hlodavcov v okoli, pozostatky obedov a zachovanie macacieho rodu. Tieto polodive exemplare cudzincov obchadzaju sirokym oblukom :D

O to zaujimavjesie bolo byvanie s jednou mackou v petrzalskom byte. Na privat si ju doniesla, ako adoptivna mama, moja spolubyvajuca a hned prvy vecer som s nou ostal doma sam. Macka, vtedy este len maca s modrymi ocami, ma ignorovala a kedze bol piatok poobede dal som sa na vysavanie. Ked som skoncil a macku som hladal – nikde jej nebolo. No co s nou … Po dvoch hodinach mi to ale nedalo a tak som presiel systematicky vsetky izby stvornozky – macka bola v obyvacke vzadu pri stene pod gaucom, takticky zalezena za gaucovu nohu – mala macka, velka gulata kovova noha – trcali jej len osi a z druhje strany chvost. Po chvilke slovneho presviedcania (neuspeneho) prisli na radu vedecke metody – miska zradla pred gauc. Pomohlo. Ako sme neskor zistil macka nema rada vysavac – ked bola vacsia tak sa skryvala v kuchyni za plynovym sporakom. Ten prvy spolocny vecer som ukoncil protestnym spankom na gauci pred TV, maca malo polezenu hlavu na mojej ruke a poskojne priadlo.

Chybí mi tam, že některé Tvoje povídky takové jsou. Kruci, jak člověk začne chválit, je z toho tak nervozní, že nakonec mele skoro nesmysly. :-)

Máš pravdu, vydržia veľmi veľa, určite viac ako my. Zober si len mačatá, sotva pár hodín staré, slepé, hluché, a koľko je v nich života. Moja stará mama kedysi prebytočné topila. Raz bolo do potoka priďaleko, klzko či ako, nepamätám sa. Tak ich hodila do suda s vodou. Keď som na druhý deň prišla k sudu, okolo každého mačiatka bola bublina akéhosi hlienu. Ešte sa hýbali. Prirodzene, ako každé mláďa sú tesne po narodení ešte stále schopné prijímať časť kyslíka z tekutiny, v ktorej sa vznášajú, kožou. Umrú vlastne na podchladenie a nedostatok výživy, ale to mi došlo až po rokoch. Naše mačky nie sú kastrované a nechávame si všetky mačiatka. V istom veku ich zaočkujeme, odčervíme a uverejníme „konkurz na majiteľa“. V ideálnom prípade sú do týždňa preč, v neideálnom o mesiac – dva. Ale ešte nám žiadne neostalo „na ocot“. A tieto modré idú ako na dračku :) Tono, idem si urobiť výber, zajtra ti ich pošlem.

Keď už je reč o tých mačkách… Časť leta sa snažím vždy tráviť na chalupe v Nitrianskom Pravne a zhruba pred pätnástimi rokmi som tam zažil drastickú príhodu so susedovou mačkou. Jedno krásne júlové popoludnie ju prešlo oboma kolesami osobné auto. Počul som pískať pneumatiky a tak som vybehol pred dom zistiť, čo sa robí a uprostred cesty vidím ležať mačku. Myslel som, že už to má za sebou, ale mačka začala trochu hýbať nohami, navyše nikde nebolo vidno žiadnu krv. Vyzeralo to ako posmrtne sťahy svalov, alebo predsmrtné kŕče, no mačku som pre istotu odtiahol na kraj cesty do jarku. Nevedel som čo robiť, či jej pomáhať alebo ukončiť trápenie. Nešťastná suseda ju chcela zachrániť a nebrala do úvahy, že zviera má pravdepodobne zranenia nezlučiteľné zo životom. Tak som nechal susedu s mačkou a kázal jej zavolať veterinára. Na druhý deň, keď som išiel ráno do obchodu, mrknem do jarku a skoro som zinfarktoval. Mačka sa tam ešte stále zvíjala. Bol som rozhodnutý to ukončiť, zobral som rýľ, no keď som došiel k mačke, zrazu otvorila jedno oko a pozrela na mňa. Akosi som stratil odvahu. Teraz sa za to hanbím, ale nedokázal som tú mačku tam vtedy zabiť. Bolo to iné, ako zabíjať zajace, ktoré kedysi choval dedo. Vrátil som rýľ do šopy a nahováral si, že aj tak za chvíľu umrie. Nechcelo sa mi to však ísť kontrolovať a tak netuším ako dlho sa trápila. Až keď som o týždeň odchádzal späť na Oravu, nakukol som s obavami do jarka, no mačka tam už nebola…

Sasa, tusim sa tie papagaje naozaj kdesi stratili :) Nezrušila si ich nahodou nejakym omylom? Horsie je, ze text nebol zalohovany…