Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

neviete na ktory den sa pripustaju macky?

Ouuu… To mi je ľúto. ;_;

Samozrejme drzime aj s Tonkou palce. Silver je kus „chlapa“, snad to dajako preskace. Daj potom vediet, ako to dopadlo…

Prihoda s prikmotrenym jezkom bola velmi mila :) Aj ja mam jednu, aj ked to nie je ten hlavny pribeh, o ktorom som chcel dnes… Raz vecer, ked som sa na Orave vracal s volejbalu, zbadal som jezka, ktory sa snazil prepchat popod dve kovove latky nasho plota a zasekol sa tak nestastne, ze nemohol ani dopredu ani dozadu a nepodarilo sa dostat ho odtial ani mne, pretoze tie jeho pichliace sa uplne vzpriecili. Musel som vymontovat z plota oba plechy, az vtedy bol volny. Toto este skoncilo stastne. Ale o inom som chcel… Raz na jar, bol som vtedy niekde v rocniku 3–5 ZS, som si pri potulkach okolim vsimol, ze v jednom starom, zabudnutom a zhrdzavenom stlpiku plota starej strelnice je hniezdo nejakeho spevevca (slavik, stehlik a lebo pod.) Hniezdo vsak bolo vlastne az na dne 2-metrovej kolmej kovovej rury s priemerom do 10 cm. Relativne dobra ochrana pred dravcami. Ale… Z vajicok sa vyliahli mlade, ktore rychlo rastli a ked prisiel cas prveho letu nastal problem. Neboli schopne z takej hlbky vyletiet. Postupne viac a viac rastli az sa navzajom udusili. Ich kostry su tam snad este dodnes…

Na nejaký čas som sa odmlčal, lebo mám toho stále veľa a neubúda to, no nakoniec som si ale v duchu buchol imaginárnou päsťou po ešte imaginárnejšom stole a prinútil sa nejaké príbehy tu ešte napísať. Príbehy o zvieratách sú svojím spôsobom zvláštne krásne, iné ako o ľuďoch, mám ich rád ešte z čias „Príbehov z poľovníckej kapsy“… pamätáte? Keďže som detstvo a mladosť strávil uprostred naozaj nádhernej prírody hornej Oravy, mám takých príbehov viac ako plnú kapsu… Na Orave som mal priateľa ornitológa, s ktorým som občas chodieval katalogizovať a krúžkovať oravské dravce, hlavne kaňury, myšiaky a sokoly. Pri jednej pochôdzke hustými, starými a našťastie zatiaľ ešte skoro nedotknutými lesmi Oravskej Magury sme neďaleko hniezdiska myšiakov natrafili na hniezdo straky. Mama straka a pár mladých bohužiaľ poslúžilo ako obed niektorému myšiakovi, otec strako :) sa asi zľakol a ušiel, no a jedno mláďa zostalo opustené a odsúdené na rýchly koniec. Priateľ ornitológ sa nad ním nakoniec zľutoval, zobral si ho domov, vypiplal ho aj dal mu meno Kiwi. Straka Kiwi stratila úplne plachosť a každému človeku, ktorý prišiel na návštevu k priateľovi pristála hneď na pleci a žobrala o nejakú dobrotu. Priateľ sa tým stal populárny a návštev pribúdalo. Najradšej mala tenké pásiky surového kuracieho mäsa, za ktorými sa išla doslova pozabíjať. Kiwi pritom nebola vôbec zavretá, mala absolútnu voľnosť, mohla lietať, kde chcela a tak sa prirodzene skontaktovala so strakami z okolia. Prvá veľká dilema v jej živote prišla na jeseň, keď ostatné straky odlietali za teplom a Kiwi sa nevedela rozhodnúť. Dlhé dni krúžila nad domom, odlietala a potom sa zase vracala až nakoniec odletela z jedným z posledných kŕdľov. So zvedavosťou sme vyčkávali jar a dočkali sme sa. Kiwi sa vrátila, ale začala sa jej vracať aj plachosť. Trvalo skoro týždeň, kým sa osmelila sadnúť si priateľovi na plece a zobrať si maškrtu. Sadnúť si na plece niekomu inému však už nedokázala, nech sme jej núkali čokoľvek. Keď potom znova na zimu odletela a vrátila sa, nenašla odvahu sadnúť si ani na plece priateľa, nech robil čokoľvek. Plachosť sa jej úplne vrátila. Občas ešte (asi z nostalgie) zakrúžila nad priateľovým domov, ale život divočiny si ju nakoniec našiel. Bolo nám z toho trochu smutno, no náhodou sa nám podarilo nájsť jej hniezdo s krásnymi malými mláďatami, tak sme sa na ňu chodili niekedy pozrieť, ako sa jej darí…