Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Tono, normálne mi z tvojho komentára zovrelo žalúdok. Málokedy pozerám správy, ale nešťastnou náhodou som sa vyskytla pri televízore práve vtedy, keď dávali to video. Moderátorka aj upozorňovala, že nie je vhodné pre deti a citlivé povahy, ale ja som predsa frajer, čo napozerá kopy japonských krvákov, tak čože by sa mi už mohlo stať… Dve noci som nespala. Dva dni som sa nemohla pozrieť na moju vlastnú mačku, pretože som stále mala pred očami, ako by aj jej mohol dakto ublížiť. Nešlo ani tak o ten obraz, ako o to vyrehotané: „Dá si niekto pečenú mačku?“ a hlások, akým sa následne ozvalo to utýrané, slepé a hluché zvieratko: „Meaaa…“ (Pomôžte mi, prosím…) Ako vravíš, aj mne sa s tým ešte stále sníva a hocikedy mi to príde na myseľ, cítim bezmocný hnev. Lebo keď sa to nevyšetrí a nepotrestá teraz, chlapci si o päť rokov nájdu inú bezmocnú či slabšiu obeť na pobavenie. Možno bezdomovca, možno niečiu dcéru, možno niekoho starkú. Moja mačka mi teraz sedí na kolenách, pradie a cucká si (svoj) palec – odkedy mala zápal pľúc a objavili jej srdcovú vadu, trochu ju rozmaznávame. Čo sa týka tej druhej, podpísala som petíciu o sprísnenie zákona o týraní zvierat, ktorá je uverejnená na hapycats.sk. Snáď táto aktivita aspoň trošičku pomôže, ak keď mám pocit, že viac by pomohol poriadny remeň alebo láskavé pohladenie vtedy, keď bol na to ešte čas. Som veľmi rada, že si sa ozval.

Saša už pozná to moje obligátne „nedá mi nenapísať“ :) Určite viacerými (mnou teda dosť) otriasol príbeh mačičky, ktorú skupinka pubertálnych psychopatov poliala benzínom a zapálila. Počuť o tom a vidieť to aj na vlastné oči je podstatný rozdiel. O tej horiacej mačke sa mi dokonca už párkrát aj snívalo v prapodivných snoch… jediné čo mi ako tak utkvelo v pamäti bolo, ako ju hladkal Ghost Rider a ona spokojne priadla… chudinka, aspoň v tom sne jej bolo dobre :(. Ta mačka však bola posledná kvapka. Už nejaký čas predtým som sa stretol s inými smutnými príbehmi. Keďže moje zamestnanie zahŕňa výrobu veľmi nebezpečných výrobkov (nebudem konkretizovať, kto vie, ten vie) máme okrem celofiremnej ochranky ešte svoju vlastnú. No a ochranka má samozrejme psov. Jedným z týchto psov bola aj vlčiačka Aida. Do služby ju nasadili veľmi skoro, nemala ešte ani rok a ani dostatočný výcvik. Jej najväčšou smolou ale bolo, že ju pridelil úplnému dementovi, ktorý si hodiny samoty v službe krátil alkoholom a potom si vyvršoval svoje komplexy na úbohej Aide. Poviem vám, že tak psychicky a fyzicky zničeného a utýraného psa ste nevideli a možno si ani nedokážete predstaviť. Veľa si vytrpela aj od ostatných psov, hlavne od starej vlčiačky Rity, ktorá ju od začiatku brala ako sokyňu. Aida bola vychudnutá na kosť, neustále sa triasla a keď som ju chcel pohladkať alebo jej dať niečo pod zub, najradšej by sa zahrabala 2 m pod zem. Vrchol všetkého bolo, keď som raz za ňou prišiel a všimol som si rozsiahle fľaky krvi na zemi okolo búdy. Pozriem lepšie a vidím, že Aida je celá dorezaná na labách, ňufáku, chvoste, atd. Trochu som preskúmal okolie a v šoku zistil, že niekto zakopal do zeme okolo jej búdy niekoľko žiletiek tak zákerne, že vyčnievalo len pár milimetrov ostria. Hlavný podozrivý bol samozrejme náš strážnik – dement. Bol najvyšší čas, aby som sa do toho vložil. Vypozoroval som, kedy bude znova potúžený alkoholom a zahlásil to jeho šéfom. Do hodiny po ňom neostal ani smrad. A Aida? V súčasnosti sa stará o 3 potomkov, ktoré jej vyrobil najväčší bitkár Rony, keď sa mu podarilo niekedy v noci odtrhnúť z reťaze. Zažila toho veru dosť, snáď aspoň teraz ma relatívne lepšie obdobie života, no podľa mňa už z nej úplne normály pes nikdy nebude. Som z toho smutný…