Pridať nový príspevok
prísp. na stranu


Saš
30. 12. 2008 16:09

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [2][1] RE: neviete na ktory den sa pripustaju macky?...

neviete na ktory den sa pripustaju macky?

Nerozumiem otázke. Mačka je pohlavne zrelá približne vo veku 7 mesiacov. Pripúšťa sa vtedy, keď je v ruji, ktorú poznáme podľa toho, že mačka sa viac ako inokedy váľa na chrbte, je oveľa prítulnejšia ako zvyčajne, viac mňauká, pri hladkaní si kľakne na predné nohy a vystrčí zadok. Ak má mačka výbeh von, je treba dať na ňu v tomto období pozor, lebo je vtedy nepozorná a môže sa jej niečo stať alebo môže utiecť.
Na pripúšťanie je vhodný (zvyčajne rovnakej rasy) zdravý, očkovaný kocúr, od ktorého jej nehrozí infekcia a očakávajú sa pekné a zdravé mačiatka. Kocúr je k pripúšťaniu ochotný vždy, keď vo vzduchu zavonia „feromóny“, ktoré vypúšťajú mačky v ruji, podotýkam, že to zacíti na kilometer a je ochotný skočiť na hociktorú mačku, ktorá práve ide okolo, bez toho, či ona je v ruji, alebo nie (ak nie je, obyčajne mu to ona nedovolí).
Ruja u mačky trvá 4 dni až dva týždne. Ak sa počas tohto obdobia nenapári, približne o mesiac môžeme u nej ruju očakávať zasa. Ak nechceme, aby sa napárila, je možné podávať jej hormonálne injekcie (neodporúčam, zvyšujú riziko nádorových ochorení) alebo dať mačku sterilizovať, najlepšie potom, ako aspoň raz mala mačiatka.

linda
30. 12. 2008 15:37

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
 [2] neviete na ktory den sa pripustaju macky?...

neviete na ktory den sa pripustaju macky?

Tono
07. 08. 2007 13:55

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [5][3] RE: Silver už nie je medzi nami

Pripájame sa k sústrasti. Škoda ho… bol to pekný kocúrik… budeme naň spomínat… ostalo po predsa veľa fotiek…

Nagini Drake
03. 08. 2007 15:08

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
 [4] Ouuu... To mi je ľúto. ;_;...

Ouuu… To mi je ľúto. ;_;

Saš
21. 07. 2007 11:01

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
 [5] Silver už nie je medzi nami

Včera u Silvera došlo ku kríze. Po týždni odmietania potravy a vody pri veľkých bolestiach veľmi zoslabol a pochopil, že už nevládze bojovať s vírusom. Začal odmietať nielen vodu, ale aj liečbu a dotyk. Dnes ráno mu veterinár uľahčil odchod zo sveta a Silver už odpočíva pod hroznovým kríkom, kde líhaval rád.
Pripravujem mu nekrológ vo forme fotoreportáže z jeho krásneho ale krátkeho života, ktorý neskôr uverejním v Galérii, v sekcii Mačky.

Tono
19. 07. 2007 17:51

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [7][6] RE: Silver bojuje

Samozrejme drzime aj s Tonkou palce. Silver je kus „chlapa“, snad to dajako preskace. Daj potom vediet, ako to dopadlo…

Saš
18. 07. 2007 21:01

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
 [7] Silver bojuje

Po troch dňoch pokusnej liečby antibiotikami, infúzií a neustáleho chradnutia rentgen potvrdil, že náš Silver má unfekčná peritonitídu mačiek (hxxp://sk.wi­kipedia.org/wi­ki/Infek%C4%8Dn%C­3%A1_peritonit%C3%AD­da_ma%C4%8Diek)

Zatiaľ bojuje. Kto ho poznáte, držte mu palce.

Tono
17. 07. 2007 15:53

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
 [8] Kratky smutny pribeh

Prihoda s prikmotrenym jezkom bola velmi mila :) Aj ja mam jednu, aj ked to nie je ten hlavny pribeh, o ktorom som chcel dnes… Raz vecer, ked som sa na Orave vracal s volejbalu, zbadal som jezka, ktory sa snazil prepchat popod dve kovove latky nasho plota a zasekol sa tak nestastne, ze nemohol ani dopredu ani dozadu a nepodarilo sa dostat ho odtial ani mne, pretoze tie jeho pichliace sa uplne vzpriecili. Musel som vymontovat z plota oba plechy, az vtedy bol volny. Toto este skoncilo stastne. Ale o inom som chcel… Raz na jar, bol som vtedy niekde v rocniku 3–5 ZS, som si pri potulkach okolim vsimol, ze v jednom starom, zabudnutom a zhrdzavenom stlpiku plota starej strelnice je hniezdo nejakeho spevevca (slavik, stehlik a lebo pod.) Hniezdo vsak bolo vlastne az na dne 2-metrovej kolmej kovovej rury s priemerom do 10 cm. Relativne dobra ochrana pred dravcami. Ale… Z vajicok sa vyliahli mlade, ktore rychlo rastli a ked prisiel cas prveho letu nastal problem. Neboli schopne z takej hlbky vyletiet. Postupne viac a viac rastli az sa navzajom udusili. Ich kostry su tam snad este dodnes…

Saš
25. 06. 2007 15:42

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [10][9] RE: Kiwi

Straky majú tú výhodu, že sa ľudí neboja. Dúfam, že Kiwi si užíva so svojimi súkmeňovcami. My máme so strakou trochu iné príhody.
Už som tu spomínala, že u nás žije pes (vlčiak) a tri mačky. Tá tretia má 1,5 mesiaca a prišla na svet cisárskym rezom, raz si musím nájsť čas o tom porozprávať a hlavne nahodiť fotky. Ale o inom som chcela: Nedávno sme mali na obed guláš – taký obyčajný, vyvarilo sa v ňom aj pár kostí. Po obede sa kosti vysypali psovi do misky (mačky majú svoju vlastnú). O hodinu som išla okolo, a vidím, že všetky kosti sú rozhádzané okolo, po chodníku, po trávniku všade. Napriek tomu, že pes bol zavretý vo voliére. Nuž, znova som ich pozbierala do psovej misky a mačky si zlizli svoje, veď takýto bordel sa nerobí a do cudzieho taniera sa nepatrí chodiť. O chvíľu ma volala mama, nech sa idem pozrieť, a veru bolo sa na čo: Asi meter nad trávnikom kopírovala terén straka, nie a nie vzlietnuť, lebo ju ťažila 20-deková kosť v zobáku. Nakoniec sa jej podarilo uchmatnúť ľahšiu a zmiznúť s ňou niekde vzadu v záhrade. A ostatné kosti porozhadzované tak ako predým. Nuž, bola prieberčivá, potvora, a neodhadla svoje sily.
Bývať na kraji mesta má svoje čaro, raz som načápala, ako z jednej misky mlieka chlípu dve mačky, pes i ježko, čo sa odkiaľsi prikmotril. Všetci vzájomne na seba vrčali a fučali a snažili sa chlípať čo najskôr, aby sa im ušlo čo najviac. Ale kým som si dobehla pre foťák, už bolo zjedené…

Tono
20. 06. 2007 11:50

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [][10] Kiwi

Na nejaký čas som sa odmlčal, lebo mám toho stále veľa a neubúda to, no nakoniec som si ale v duchu buchol imaginárnou päsťou po ešte imaginárnejšom stole a prinútil sa nejaké príbehy tu ešte napísať. Príbehy o zvieratách sú svojím spôsobom zvláštne krásne, iné ako o ľuďoch, mám ich rád ešte z čias „Príbehov z poľovníckej kapsy“… pamätáte? Keďže som detstvo a mladosť strávil uprostred naozaj nádhernej prírody hornej Oravy, mám takých príbehov viac ako plnú kapsu… Na Orave som mal priateľa ornitológa, s ktorým som občas chodieval katalogizovať a krúžkovať oravské dravce, hlavne kaňury, myšiaky a sokoly. Pri jednej pochôdzke hustými, starými a našťastie zatiaľ ešte skoro nedotknutými lesmi Oravskej Magury sme neďaleko hniezdiska myšiakov natrafili na hniezdo straky. Mama straka a pár mladých bohužiaľ poslúžilo ako obed niektorému myšiakovi, otec strako :) sa asi zľakol a ušiel, no a jedno mláďa zostalo opustené a odsúdené na rýchly koniec. Priateľ ornitológ sa nad ním nakoniec zľutoval, zobral si ho domov, vypiplal ho aj dal mu meno Kiwi. Straka Kiwi stratila úplne plachosť a každému človeku, ktorý prišiel na návštevu k priateľovi pristála hneď na pleci a žobrala o nejakú dobrotu. Priateľ sa tým stal populárny a návštev pribúdalo. Najradšej mala tenké pásiky surového kuracieho mäsa, za ktorými sa išla doslova pozabíjať. Kiwi pritom nebola vôbec zavretá, mala absolútnu voľnosť, mohla lietať, kde chcela a tak sa prirodzene skontaktovala so strakami z okolia. Prvá veľká dilema v jej živote prišla na jeseň, keď ostatné straky odlietali za teplom a Kiwi sa nevedela rozhodnúť. Dlhé dni krúžila nad domom, odlietala a potom sa zase vracala až nakoniec odletela z jedným z posledných kŕdľov. So zvedavosťou sme vyčkávali jar a dočkali sme sa. Kiwi sa vrátila, ale začala sa jej vracať aj plachosť. Trvalo skoro týždeň, kým sa osmelila sadnúť si priateľovi na plece a zobrať si maškrtu. Sadnúť si na plece niekomu inému však už nedokázala, nech sme jej núkali čokoľvek. Keď potom znova na zimu odletela a vrátila sa, nenašla odvahu sadnúť si ani na plece priateľa, nech robil čokoľvek. Plachosť sa jej úplne vrátila. Občas ešte (asi z nostalgie) zakrúžila nad priateľovým domov, ale život divočiny si ju nakoniec našiel. Bolo nám z toho trochu smutno, no náhodou sa nám podarilo nájsť jej hniezdo s krásnymi malými mláďatami, tak sme sa na ňu chodili niekedy pozrieť, ako sa jej darí…

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio