Tápanie na temnej ceste,
 |
„Nezdá sa ti, že po tejto ceste ideme len my?“ opýta sa Lívia a ukáže prstom na reflektory pohybujúce sa rovnakým smerom – ale v úplne inom pruhu. V čiernočiernej tme nevidno zvodidlá, len občas súvislý pás svetiel pretne temnota stĺpika.
Zaškrípem zubami. „Nemôžeme sa vracať. Pokračuj. Len čo sa bude dať, pripojíme sa k nim. Dávaj pozor a… svieť. Svieť.“
Obe sme unavené. Vstávali sme o pol piatej a máme za sebou rušný deň – prvé prednášky v Trnave. Nad mestom stála ešte tma, keď prišla po mňa Lívia. Kým si pri aute dávala cigaretu pred cestou, skontrolovala som diplomatku s dokladmi. A vyrazili sme.
Ulice boli tiché. Aj tí, ktorí sa ponáhľali na rannú zmenu, kráčali tmou nehlučne, hádam driemajúc. Svetelné tabule nás navádzali na diaľnicu-nediaľnicu, 20-kilometrový úsek medzi Zvolenom a Žiarom nad Hronom, ktorý má všetky vlastnosti autostrády, a rýchlosť obmedzenú na 90 km/h. Lívia dáva pozor na ručičku tachometra, cesta sa mierne vlní a policajný radar môže číhať za každou zákrutou.
S pribúdajúcimi autami a kamiónmi stúpal aj adrenalín. Za Žiarom sa idylka širokej štvorprúdovky rozpadla do rozstrapkanej cesty, dláždenej vrstvami asfaltových špliechancov. Výtlky po zime sú síce zakryté, ale krajnica i stredová čiara zmizla spolu s nimi, a tak Lívia zasa znížila rýchlosť. Vozovka v temnote, reflektory nás oslepujú; nové pneumatiky na starom Mitsubishi hmatkajú správny smer.
Po bokoch sa ako duchovia vynorili obrysy kopcov – svitalo. Začala špička. V kolóne oproti sú si všetci rovní – poľský kamión, stará škodovka i audi s bratislavskou ešpézetkou. Podobná zostava sa vytvorila aj naším smerom. Rovno pred nami poletoval prázdny náves odťahovacej služby. Príliš široký, darmo ustúpil ku krajnici, obehnúť ho znamená vabank. Napriek tomu sa béemvéčka a audiny pustili do rizika, nezľaknú sa štyridsiatky, ba ani plnej čiary. Kolesá zašli ku stredu, motor zakvílil, elegantné auto vyrazilo dopredu, aby sa vzápätí stiahlo späť kvôli domiešavaču, čo sa vyrútil z druhej strany. Druhý, tretí pokus. Podaril sa – a nervóznemu vodičovi získal štyri metre. Každému, čo jeho je.
Vychádzajúce slnko zalialo lesklý povrch, hurá, diaľnica. Vozidlá sa preskupili, rýchlejším je na chvíľočku učinené zadosť. „Dočasné“ značky navigujú na ľavú polovicu cesty, pretože pravá, sotva dohotovená, je zasa uzavretá kvôli výstavbe. 90, 80, 60, 40 – klesá predpísaná rýchlosť a Lívia drží nohu na brzde. Nemecký kamión značky nečítal, tlačil sa zozadu, kým sa mu podarilo obehnúť nás v zákrute cez oranžovú plnú čiaru. Pred nami znova ťahač, plazili sme sa dvadsiatkou, ale to sa už dá vydržať, lebo čoskoro príde Nitra.
Mesto bolo plné áut i chodcov. Nezosynchronizované semafory patria k folklóru, trpezlivosť je namieste. Zaradili sme sa v labyrinte do správnych pruhov, poznáme to tu, takže o pár minút sme boli von. Odbočka na Trnavu, ešte niekoľko kilometrov a je tu tabuľa obce. Na kruhovom objazde sme zablúdili presne ako pred mesiacom, keď sme tu boli na prvýkrát, a sľúbili sme si, že nabudúce už iste odbočíme správne. Tesne pred ôsmou Lívia vytiahla jednu cigaretu, ja som uprednostnila kávu z automatu.
Deň bol dlhý a ťažký, informácie kontra dezinformácie, nezáleží na tom, čo sme riešili. Pod vplyvom nových zážitkov sa spomienky na rannú cestu stiahli do úzadia. Bolo toho veľa čo riešiť, takže predstava tmavého asfaltu sa nám znova vynorila v mysli až večer. Padla tma. Rozlúčili sme sa s narýchlo poznanými kolegami a nasadli do bezpečia známeho auta. Začala sa však ohlášať únava, preto sme sa zastavili v Nitre. Zo známych podnikov sa svietilo už len v preplnenom McDonalde. Lívia si kúpila predražený miniatúrny hamburger v žemličke, ktorá tvarom a veľkosťou pripomína piškótu. Ja som si zvolila horúcu čokoládu. Je veľmi drahá, len do polovice kelímka a chutí presne ako tá zo školského automatu.
Zo Zobora stiekla temnota. Cesta bola však plná svetiel, pravých i klamlivých, a tak nás zlé dopravné značenie zviedlo z hotovej cesty na uzavretú časť diaľnice.
„Neboj sa. Poď rovno,“ hovorím.
Otočiť sa nedá, za nami sa ponáhľa ešte niekoľko áut, ktoré sa nechali pomýliť podobne ako my. Valíme sa tmou dopredu, nervózne si hryzieme pery a kdesi napravo tušíme Hron. Minú sa dlhé minúty a kilometre, kým sa dostaneme na cestu. Tvárime sa, že sme tu odjakživa.
Na tom istom hrboľatom úseku, ktorým sme sa trmácali ráno, nás predbieha opel. Hlasno trúbi. „Asi merajú,“ súdim, spoliehajúc sa na kolegialitu vodičov. Po chvíli nás však s trúbením predbieha ďalšie auto, za ním tretie, štvrté. Lívia sa znepokojí.
„Ideme podľa predpisov, kufor máš zavretý, keby si mala defekt, cítime to,“ hovorím.
Napriek tomu využijeme odpočívadlo a skontrolujeme auto. Vyzerá byť v poriadku. Bože, už len 50 kilometrov. Autá nás predbiehajú a trúbia. Lívia si uvedomí, že nám možno nesvietia zadné svetlá, a vyzerá najbližšiu pumpu. Uchýlime sa v Arale, ona za volantom, ja vzadu hlásim. Čudné, všetko je v poriadku. Opäť nasadáme, ale zvyšok cesty strávime mlčky.
Keď prichádzame do Zvolena, je noc. Lívia si zapaľuje cigaretu, ruky sa jej trochu trasú. Zmorené na umretie sa rozchádzame, ona štartuje a ja čakám esemesku o jej šťastnom príchode domov. Správa príde o pol hodiny: „O osemdesiat miliárd rokov vraj slnko vybuchne. To znamená, že naši cestári budú musieť tú diaľnicu dokončiť potme.“
© Alexandra Pavelková
