Óda na krémové figúrky,

Óda na krémové figúrky

Čokoláda je vraj pre mačky jedovatá a ja ju tiež nemám rada. Niežeby sa mi protivila. Raz začas, keď do obeda ešte zostáva dlhá chvíľa a mne už v bruchu muzikanti vyhrávajú, siahnem do tajného šuflíka a jeden či dva dieliky pomôžu zahnať hlad. Ale žeby som čokoládu dajako vyhľadávala, sa nedá povedať. Preto v duchu krčím nosom, keď sa meninoví a narodeninoví gratulanti prezentujú hentakou tabuľkou, bonboniérou alebo nebodaj tými fľakatými „morskými plodmi" z Belgicka.

Neviem, prečo konvencie kážu, že žena a čokoláda zajedno sú. Zatiaľ ma nik neobdaroval výberom českých sládkov alebo aspoň komerčným klišé v podobe štvorbalenia Guinnessu. Z toho dôvodu jeden z čokoládových prezentov putuje do tajného šuplíka na horšie časy a z ostatných sa teší môj muž.

Ale jeden druh čokoládových sladkostí predsa len zbožňujem. Bonbóny tak akurát na jedno pochutnaníčko po dobrom obede alebo potajomky pred večerou. S tekutým fondantom s ovocnou príchuťou pod krehkou skoro čiernou čokoládou, obalené v pestrofarebných pozlátkach. Také, čo treba opatrne nahryznúť na konci a špičkou jazyka dolovať sladkokyslasté vnútro, kým sa krehká škrupina nerozpadne a nedolepíte si prsty. Proste – krémové figúrky.

Záležitosť má však jeden problém. Zatiaľ čo kadejaké iné a mnohokrát nechcené figúrky sa pretŕčajú na verejnosti po celý rok, krémové figúrky majú ruju len okolo Vianoc. Áno, obchodníci začínajú útočiť na zákazníkov s vianočnými ozdobami a cukrovinkami, ledva sa na jeseň otvoria brány škôl, ale čo som ja milionár? Veď je to, priznajme, strašne drahá dobrota, a mandarínky sú zdravšie. Na stromček stačí jedna škatuľka krémových figúrok a pevná vôľa, lebo ojedať umelú jedličku sa patrí len po Prvom sviatku Vianočnom, v niektorých krajoch dokonca až po Troch kráľoch. No a celý zvyšok roka sa krémové figúrky na pultoch jednoducho nevyskytujú.

Po Vianociach, rovno medzi sviatkami, prichádza môj čas. Kým väčšina nakupujúcich sa hrnie na výpredaje spotrebnej elektroniky či handier, ja beriem útokom regály s cukrovinkami. To, čo malo visieť na stromčeku, a nevisí, stojí už u polovicu menej. Čo je tak akurát, na čokoládu. Kde niet samostatne balených krémových figúrok, nepohrdnem ani celou kolekciou, veď doma vypreparujem kadejaké želé a čisté plátky čokolády tváriace sa ako vianočné zvončeky (zjedia ich dobrovoľníci), a figúrky sú moje. Obklopím sa nimi a postupne degustujem. Jazyk má dvojaké potešenie – jednak z chuti, druhak z ľubozvučnosti slovného spojenia „krémová figúrka" (len si to povedzte párkrát nahlas, najlepšie s plnými ústami), čo zvádza k ľudovej tvorivosti typu: „Navždy sa zachová figúrka krémová…" či „Krémová figúrka sama kvitne v poli" a podobne.

Ja viem, je to trochu za vlasy pritiahnuté venovať toľko času jednej sezónnej cukrovinke. Možno je to preto, že krémové figúrky sú jedna z mála vecí, ktoré od čias môjho detstva zostali nezmenené. Aj salónky som kedysi zbožňovala, no dnes v záľahe sladkostí, ktoré v sebe ukrývajú rôznofarebné želé, marcipán, hnedú (nazvime ju „kakaovú") hmotu, dokonca banány v čokoláde, je nájsť poctivé fondantové salónky hotové umenie. Krémové figúrky sú stávka na istotu. Ľudia sa menia, aj vlády. Menia sa túžby a ciele, ani mandarínky už nie sú to, čo bývali. Len krémové figúrky chutia stále rovnako.

S rozkošou im chrumkám hlavičky a vylizujem obsah, ktorý je omnoho hodnotnejší, než obsah väčšiny tých druhých, celoročne exponovaných figúrok. Spievam si s plnými ústami alebo aspoň v mysli a teším sa, až príde rad na ďalšiu figúrku. Krémovú.

A teraz mi prepáčte, mám čosi na práci a hlavne sa mi už lepí klávesnica.

Do skorého ulepenia, priatelia.


Napísané pre blog SME

4. januára 2014

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio