Nočný spoj, Mikropoviedka

Nočný spoj

Zuzana siahla do kabelky po mobil. V lepkavej, studenej tme zasvietil displej, hádam už desiaty raz za posledných desať minút. Pokrčila plecami a rýchlo strčila telefón naspäť do tašky, pretože ten oranžový obdĺžnik ťažké vločky priam priťahoval.

Mešká. Nervózne si zahryzla do pery, aj keď sa nemala prečo znepokojovať. Až sem, po Vrbinku, cestári neposýpali, ale vo svetle pouličnej lampy sa jasne črtali vyjazdené koľaje. A počula ho, naisto ho počula, keď ešte sedela v kabinete – ten nezameniteľný zvuk týraného motora autobusu, šplhajúceho sa hore zasneženým kopcom. Ak išiel hore, musí ísť aj dole.

Prešliapla – už ju oziabalo. Obzrela sa, či sa ešte nejaký oneskorenec nenáhli na zastávku. No zo záclony padajúceho snehu sa nevynoril nik, aj žiaci odišli skoršími spojmi, pretože v tomto období sa rýchlo stmieva a mesto už nie je bezpečné.

Vtedy sa zvuk rozochvel jemnými vibráciami a vzápätí sa spoza zákruty vynoril autobus. V poslednom záchvate paniky sa Zuzana pomodlila, aby ju šofér v metelici uvidel, ale vozidlo rutinne zabočilo na kraj cesty a po pár sekundách prívetivo zasyčali dvere.

„Do mesta,“ vydýchla si a podala mužovi nachystané drobné.

„Viem, kde vystupujete.“ Mal pekný úsmev s plnými perami a bielymi zubami. Aj tmavé oči, čo sa na ňu povzbudivo usmiali, boli pekné.

Priťahovaná tým úsmevom sa uvelebila na sedadle hneď pri dverách. Položila dlaň na zábradlie a naklonila sa dopredu, aby na šoféra videla. Autobus sa pohol.

„Vy ste si ma všimli?“

„Poznám všetky učiteľky z umeleckej školy.“ Obzrel sa cez plece a pohľadom poláskal jej ruku. „Klavír, však? Máte krásne dlhé prsty. Iste aj šikovné.“

Sebavedomie z jeho hlasu priam sršalo. Zuzana sa pozrela na jeho ruky. Suverénne ležali na veľkom volante, a hoci zákruta míňala zákrutu, zdanlivo odpočívali.

„Áno, učím hru na klavíri.“

„Takže máte rada klasickú hudbu. Ste tu ešte len pár týždňov, neznechutila vás práca s deťmi?“

„Nie, prečo?“

„Chodím s touto linkou už roky. Tie ostatné, čo boli pred vami, sa v škole dlho neohriali,“ uškrnul sa, zatiaľ čo do predného skla udierali vločky veľké ako mačiatka.

„Viedli ma k láske k hudbe i k ľuďom,“ priznala ticho.

„Pristane vám to,“ obzrel sa a v očiach mu zasa zaiskrilo. „Vyzeráte ako víla, taká nežná a krehká. Celkom by som si vás vedel predstaviť na koncertnom pódiu. Keď v meste vystúpite, kam potom pôjdete?“

„Na Sídlisko Západ.“

„Tam vám už teraz nepôjde žiadny spoj. Chodiť v noci pešo je riziko, a ešte k tomu sneží. Viete čo? Ja už nadnes končím. Musím si odskočiť do garáží vypísať záznamy, len zopár papierov. Potom by som vás mohol hodiť domov. Týmto busom. Čo poviete?“

Zaváhala, na okamih sa zachvela. „Neviem. A smie sa to?“

„Nesmie. Ale, no tak. Iste sa o vás doma boja, takto prídete skôr.“

„Nikoho nemám,“ vzdychla si.

Na okamih pustil volant, aby rozhodil rukami. V spätnom zrkadielku na ňu zasvietili jeho zuby. „Tak môžeme ísť.“

Zuzane sa rozbúchalo srdce, keď autobus zahol popri plechovom plote garáží. Okraj mesta bol plný tmy, len reflektory autobusu sa preciedzali pomedzi chuchvalce snehu, až kým nenahmatali mohutnú bránu. Predstavovala si, že sa otvorí so škrípaním, ale husté sneženie ako keby neprepúšťalo žiaden zvuk. Len motor ticho priadol, pokým sa autobus prepletal dvorom pomedzi tmavé boxy a odstavené vozy. Zuzana stihla zahliadnuť ďalšiu bránu, dva svetlé kruhy sa opreli o vnútornú stenu garáže a potom zmizli.

„Sme tu.“ Vysúkal sa spoza volantu a otočil sa k nej.

Keď stál, zdal sa jej ešte vyšší. Tmavé vlasy dramaticky prehlbovali tiene okolo jeho očí, mal sošne rezanú tvár, aká sa dnes už len tak nestretne. „Bude to trvať dlho?“ hlesla.

„Len sekundičku. Uvidíš.“

Pristúpil k nej, jednu nohu jej zakliesnil medzi kolená, nepomohlo ani to, že sa zatlačila hlbšie do sedadla.

Zuzana sa nadýchla a napočítala do desať. „Vraveli ste, že ma odveziete domov.“

„Vravel.“ Na perách mu tancoval úškrn, keď sa sklonil k jej tvári. „Tebe, aj tým ostatným.“

„Budem kričať.“

„Krič, garáže sú prázdne a na okolí o tomto čase niet ani nohy.“

„Pustite ma, prosím.“

„Pros.“

Odhrnul jej šál a na krku pocítila jeho teplý dych. Vtedy to už presne vedela, už nebolo viac pochybností. „Ty si ich zabil, však? Všetky tie mladé ženy, čo odišli z práce a viac sa nevrátili…“

„Veď vyrástli pre mňa. Tak ako ty. S tváričkou a driekom víly, s jemným hláskom a nežnými prstíkmi. Si ako kvet, celý tvoj život smeroval len k tomuto momentu, a ja som tu preto, aby som ťa odtrhol.“

Striasla sa, keď jej na nahú kožu kvapla slina. Odlepila spotené dlane od zábradlia, zaprela sa proti jeho hrudi, no on sa na ňu pritisol celou svojou váhou. Na krčnej žile pocítila zuby, väčšie a ostrejšie, ako si pamätala z jeho úsmevu. Prstami preliačila jeho bundu podšitú kožušinou. Z hrdla mu ušiel vzrušený ston a zovretie jeho čeľustí zosilnelo. Vzápätí sa vystrel, prehol sa ako luk, neveriacky pozerajúc na svoj hrudník.

Jej prsty sa v ňom strácali. Tenké a jemné, pomaly sa prebárali cez riflovinu hlbšie. Prechádzali úpletom mikiny, bielym tielkom, ešte stále nasiaknutým značkovým parfumom. Desať priehlbiniek v koži sa zmenilo na tunely, ako prsty prechádzali svalstvom, kostnou dreňou rebier, až sa dostali k rýchlo bijúcemu srdcu. Keď sa zovreli okolo hladkého svalu, šofér vykríkol. Mykol sa v poslednom kŕči, ale ľad už nedokáže kolovať v žilách a kosti z papiera nikoho neunesú.

Na schodíky sa zosunulo bezvládne telo. Zuzana sa chvíľu dívala na mužovu bundu a spokojne si oddýchla – oči smrteľníka žiadne zranenia neuvidia. Otvorila si dvere, prekročila mŕtvolu, rýchlo prebehla cez dvor a vyškriabala sa na bránu.

Kým zoskočila na chodník, poobzerala sa okolo seba. Ale šofér mal pravdu – v týchto končinách o tomto čase naozaj nebolo ani vtáčika-letáčika. Zuzana si napravila remeň kabelky a strčila ruky do vreciek. Nastavila tvár mokrým vločkám a rázne vykročila, aby bola čím skôr doma. A zajtra… zasa do práce. Ku klavíru a k deťom.

Veď k láske k hudbe i k ľuďom ju viedli odmalička.

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio