Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Hádanka: Je to červené, tvrdé a dlhé 23 centimetrov. Čo je to? Uhádli ste – Zaklínač! Pravdu povediac, nové vydanie Geraltových príbehov v tvrdej väzbe ma naozaj niekoľkokrát vytočilo. Najprv na Parcone. Prečo dali recenzný výtlačok mne, keď taký Ďuro Č. by sa aj pretrhol, aby si recenzol Sapkáča? Ďalej mi nešlo do hlavy, prečo niekto pociťoval potrebu znova manipulovať s poviedkami o Zaklínačovi, keď každý má ešte v živej pamäti vydanie z roku 1992. Nuž, ale chápem, niektoré veci sú naozaj lepšie, keď sú tvrdé. Napríklad zrelá jonatánka, alebo pomer našej koruny k ostatným menám.

Potom prišiel najväčší otras. Zaklínač ma zaujal! Zasa, a ešte viac ako pred pár rokmi. A nielen mňa, znova sme sa s tými istými ľuďmi hádali, akéže bolo to posledné Geraltovo prianie…

A nakoniec je tu tá vec, čo vám na pravidelnej trase chladnička – posteľ – záchod stále vypadáva z knižky. Ale ak máte podobný orientačný nezmysel ako ja, určite vás poteší mapa Geraltovho sveta z naozajstného papiera (tá neautorizovaná na internete sa naťahuje šialene pomaly).

Pre tých, čo iba teraz zliezli zo zasnežených hor, alebo sa vrátili z niekoľkoročnej dovolenky na Zabudnutých ostrovoch: Geralt je geneticky upravený nečlovek a v jeho pracovnej náplni je hubenie všetkých potvor, ktoré škodia ľuďom. Jeho verným druhom na cestách je potulný básnik a spevák Marigold. Úvodný príbeh Cesta, z níž není návratu, celkom prešibane nie je o Geraltovi, ale o tom, ako si vedma Visenna poradila s netvorom Kostejom a osobnými problémami. V poviedke Zaklínač napriek tomu, že zvonka to tak môže vyzerať, Geralt nebojuje ani tak proti strige, ako skôr proti ľudskej zlobe. V Zrnku pravdy sa dozvieme, ako to bolo naozaj s pannou a netvorom. V ďalšej poviedke si kadekto bude musieť vybrať Menší zlo. Otázka ceny nám niečo napovie o Geraltovom pôvode a o tom, ako je jeho osud priam matematickou postupnosťou spojený s predurčeniami iných ľudí. V príbehu Konec světa sa Zaklínač pohrá s čertíkom, obhospodarujúcim staré elfské údolie… Nakoniec nasleduje Poslední přání, kde sa Geralt za dramatických okolností konečne spoznáva s Yennefer. Hoci poviedky vznikali v určitom časovom odstupe, sú – mne neznámym, maximálne prirodzene pôsobiacim spôsobom – prepojené úlomkami Hlasu rozumu. Sapkowski teda rozhojdal svoje baranidlo a zbúral zdanlivo odveké princípy známych rozprávok. Víťazstvo dobra nad zlom, vysoké ideály, ktoré ľudia vo svojom reálnom živote nedokázali nikdy naplniť, a preto ich vkladali aspoň do vymyslených príbehov, sú tu orýpané, obnažené, podupané. Namiesto nich v Sapkáčových príbehoch hrajú hlavnú úlohu obyčajné city – závisť, malichernosť, ľahostajnosť, lakomstvo, strach a… láska. Nik nie je čierny, nik nie je celkom čistý. Každá z postáv – ľudia i neľudia – je však vykreslená s takým pochopením, že nám stačí natiahnuť ruku a dotknúť sa jej. Iba sám Zaklínač je nevyspytateľný. Príde, urobí si svoje, a ak sa mu podarí, aj odíde. Všetko je to sústredené na minimálnej ploche papiera – Sapkáč má obdivuhodný talent písať v skratke a pritom šťavnato.

Ešte by som mohla poznamenať, že skvele opísané Marigoldove alkoholické radovánky a Zaklínačove pokusy zlomiť Yenneferinu panovačnú povahu, vychádzajú z autorových osobných skúseností. Ale to by zo mňa hovorila slepá závisť. Sapkowski veľmi dobre vie, čo robí, a mor na neho, robí to prekliato dobre.

Andrzej Sapkowski: Zaklínač I. Poslední přání. LEONARDO Ostrava 1999. Prel. Stanislav Komárek a Jiří Pilch. Obálka a ilustrácie Jana Komárková. 273 str., cena 250 Kč (!)

In: Fantázia 11