Ukážka z knihy Štyria mačkatieri: O mačiatku, ktoré túžilo po krídlach,
Toto je ukážka z knihy pre deti a ich rodičov o Žabkovi, Buckovi, Bobovi a Mime a ich malých i veľkých kamarátoch s názvom Štyria mačkatieri.
Kniha vyjde v roku 2019.
Napísanie knihy z verejných zdrojov podporil formou štipendia Fond na podporu umenia.
 |
Kapitola 5. O mačiatku, ktoré túžilo po krídlach
Žabkovi sa už vyliečilo bruško, ani strach už toľko necítil. Ak mu Veľká vkladala papku rovno do papuľky, dokázal sa najesť aj desaťkrát denne. Polihoval na boku vo svojej obľúbenej škatuľke a hral sa s klbkom vlny. Inokedy sa šklbcoval na koberci so svojimi súrodencami. Aj na mačací záchod sa už vedel sám doplaziť. V piesku hrabal tak, že ho potom Veľká musela celého vyutierať. Len jedno mu kazilo radosť. Zatiaľ čo Sivko a Sirka sa už naháňali po celom byte, dokonca aj Bucík robil nemotorné kroky, jeho nôžky stále uniesť nechceli.
Slabé ich nemal. Keď sa klbčil s bratmi a sestrou, stískal ich prednými a kopal zadnými labkami, ako keby ich mal zdravé. Ale keď chcel položiť papučky na zem a zodvihnúť sa, rozišli labky sa na všetky strany a zasa bol na zemi. Darmo sa silil, darmo odrážal. Nepohol sa ani o piaď, iba čo si zakaždým udrel nos. Hlávka sa podlahe neuhla, neposlúchala.
„Že sa nehanbíš, také veľké mača, a stále sa len plazíš,“ hrešila ho Teta Mima. „Aspoň že na záchod sa vieš dostať sám. To by už bola naozaj poriadna hanba, keby ťa Veľká musela zakaždým čistiť.“
A Žabko sa hanbil, preveľmi, až sa celý červenal. Ešteže to nebolo pod čiernočiernou srsťou vidno. Čím dlhšie o svojej hanbe premýšľal, tým viac v ňom rástla zlosť. Hádam sa aj bál, že Veľkí s ním nakoniec stratia trpezlivosť. Strčia ho do igelitky, ako tí ľudia predtým, a vyhodia. Keď si na to pomyslel, vyhŕkli mu slzičky, a tak si radšej schoval ňufák do vankúša.
Takto sa hanbil a hneval sám na seba aj na celý svet. Potajomky skúšal s nožičkami robiť všetko možné, aby sa už konečne postavili. Ale márne. Len vtedy sa mu darilo, keď ho Veľká zobrala na ruku, podoprela mu bruško a hlavičku dlaňou a položila ho nohami na zem. V tých chvíľach konečne cítil, aké je to držať ňufáčik hore, aké je to mať koberec pod papučkami. Keď takto stál a hopkal položený na ruke, sem-tam sa mu zdalo, že by to dokázal aj sám. Už len kúštik, kúštiček chýbal. Lenže v jeho hlávke práve ten kúštik nenarástol. Keď ho Veľká zložila z ruky, zasa sa len bezmocne zložil na bok. Darmo kopcoval a driapal, postaviť sa nevedel.
Jedného dňa, keď mal už srsť na boku celkom zodratú od ustavičného plazenia, uvidel za oknom vtáčika. Priletel sa nazobať semiačok, ktoré mu Veľkí nasypali na podobločnicu. Bimko okamžite vyskočil na parapet a vtáčik ufrngol, hoci bol za sklom. Ale v Žabkovi v tej chvíli skrsla myšlienka. Neviem chodiť preto, lebo som iný ako ostatné mačky, povedal si. Keď budem veľký, narastú mi krídla a naučím sa lietať. Určite sú aj také mačky. Opýtam sa starších.
„Ty si sa zbláznil,“ pohoršila sa Teta Mima. „Namiesto toho, aby si sa učil chodiť a behať, budeš si tu vymýšľať. Radšej keby si usilovnejšie cvičil!“
Žabko sa nedal odradiť a opýtal sa Bimka.
„Ja som mačku s krídlami nikdy nevidel,“ pripustil čiernobiely kocúr. „Krídla majú husi, lastovičky a sýkorky. Veľkí vravia, že aj anjeli majú krídla.“
„Čo sú to anjeli?“ opýtal sa Žabko.
„Anjeli sú ľudia, ktorí žijú nad oblakmi. Aby sa tam dostali, potrebujú krídla. Ale možno sa to len tak hovorí. Ja som nikdy žiadneho človeka s krídlami nevidel.“
Anjeli… zasníval sa Žabko. Možno som mačací anjel. Len sa o tom nevie, lebo som ešte malý.
Keď sa takto upokojil, najedol sa a ľahol si do svojej škatule. O chvíľu zaspal. Snívalo sa mu, že mu narástli krídla. Keď ich rozprestrel, jeho telíčko sa vyrovnalo, celkom ako keby ho Veľká držala na ruke. Nôžky sa samé spustili k zemi, hlávka sa zdvihla a krídla ho udržali. Bolo to nádherné – stáť rovno a nepadať. Skusmo zatrepotal krídlami. Rozrazil povetrie. Jeho labky sa odlepili od zeme a Žabko sa vzniesol do vzduchu. Rýchlo mával a podlaha pod jeho nohami sa vzďaľovala. Teraz videl všetko zhora. Gauč, stoličky aj chrbty ostatných mačiek. Už bol tak vysoko, ako keď Bimík sedí na parapete. Ale to mu nestačilo a mával ďalej. O chvíľku už videl izbu z takej výšky, ako keď ho Veľký drží na rukách. Pritom si pripadal ľahučký, akoby nikdy nemal dopadnúť späť na zem. Ako keby si už nikdy nemal udrieť nos ani nič iné.
Naplnený radosťou lietal Žabko po celej izbe, kým sa mu krídla neunavili. Pristál na lustri. Pevne sa ho prichytil, lebo pazúriky mal mocné, a krídla pritlačil k bokom. V tej chvíli ho uvidela Veľká. Prekvapene na neho vyvalila oči. Žabko sa pyšne uškrnul, odlepil sa od lustra a skočil jej rovno do náručia. A Veľká ho hladkala a chválila ho, že ani netušila, akú majú doma zázračnú mačku.
Keď sa prebudil, zistil, že ho Veľká naozaj drží v náručí a hladká ho.
„My ťa ľúbime, Žabinko. Neboj sa, nikdy ťa nikomu nedáme,“ povedala.
Veď ja viem, pomyslel si spokojne. Som váš mačací anjel.
Uverejnené na Blog SME 9. 4. 2015.
© Alexandra Pavelková
