Rozhovor – Michaela Musilová: Choďte za svojimi snami, aj keď sa zdajú nesplniteľné,

Michaela Musilová - portrét

Astrobiologička Michaela Musilová sa podieľala na desiatkach simulovaných vesmírnych misií. Ako prvá Slovenka sa zúčastnila v roku 2014 na simulovanej misii na Marse. Je riaditeľkou výskumnej stanice HI-SEAS (Hawai’i Space Exploration Analog and Simulation), kde velí simulovaným misiám na Mesiac a Mars v spolupráci s NASA a Európskou vesmírnou agentúrou ESA. Skúma podmienky, za ktorých by mohol na Marse existovať život, testuje v týchto podmienkach roboty a robotické vozidlá, pestuje rastliny a tiež skúma vplyv takýchto podmienok na ľudskú psychiku a správanie. Pôsobí aj ako hosťujúca profesorka na FEI STU (Fakulta elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave) a na International Space University (Francúzsko), je podpredsedníčka SOSA (Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity) a venuje sa mnohým ďalším aktivitám súvisiacim s výskumom možného života vo vesmíre. S Dr. Musilovou sa zhovárala Alexandra Pavelková.


Bolo v tom viac šťastia alebo vašej cieľavedomosti, že ste sa dostali na simulovanú misiu na Mars? Určite to nebolo jednoduché.

V živote sa určite človeku pošťastí viacero vecí a tak isto mnohí z nás majú aj veľa nešťastia. Dieťaťom šťasteny som určite nebola. Práve naopak, máme v rodine taký „inside joke“, že som obľúbenkyňou pána Murphyho. Spolu s otcom máme totiž často smolu. Jeho tá smola niekedy až deprimuje, kým ja som sa s ňou naučila žiť. Znamená to, že musím mať pre skoro každú situáciu aspoň tri záložné plány. Keď chcem niečo naisto stihnúť, tak musím niekedy prirátať trikrát toľko času, koľko by to normálne trvalo, len aby som v prípade problémov nemeškala na stretnutie, nezmeškala lietadlo a podobne.

Možno to znie prehnane, ale verte mi, že je to na základe celoživotných skúsenosti. Skoro vždy sa mi nejako skomplikuje život – aj v prípade najväčšej pripravenosti. Dokonca obe moje simulované misie na Mars na Marťanskej púštnej výskumnej stanici (MDRS) som skoro zmeškala. S prvou som mala problémy preto, že ma nechceli pustiť na kontrole pasov a víz na letisku v Londýne, pretože nechceli veriť, že idem na simulovanú misiu na Mars. Kým som ich presvedčila, ušlo mi lietadlo. Musela som potom štyrikrát prestupovať, aby som sa dostala do cieľa, a trvalo to vyše 50 hodín. K tomu ma nepustili na ďalších šesť letov, lebo ma dali na čakačku, a až po noci mrznutia v Chicagu som sa dostala na let do Denveru a potom do Grand Junction v Colorade, odkiaľ sme mali niekoľkohodinovú cestu do Utahu. Zvyšok posádky zatiaľ už odišiel na stanicu. Našťastie som presvedčila filmára…


Toto je len úryvok z článku. Celý rozhovor je obsiahly a vyšiel v dvoch častiach na Fandom.sk 8. 7. 2020 a 15. 7. 2020. Po prekliknutí na nasledujúci link si môžete prečítať prvú časť rozhovoru s Michaelou Musilovou a po prekliknutí na nasledujúci link si môžete prečítať dokončenie rozhovoru s Michaelou Musilovou.


Zdroj foto: Archív Michaely Musilovej

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio