Bude zima, bude mráz, Mačací denník

MD: Bude zima - Drobcek
MD: Bude zima - mlada macka
MD: Bude zima - Uma a Bim
MD: Bude zima - Drobček na starej vani
MD: Bude zima - Drobček na vani 2
MD: Bude zima - kŕdeľ pri obede
MD: Bude zima - kŕdeľ pri obede 2
MD: Bude zima - Medvedík sa umýva po obede
MD: Bude zima - pán Kocúr
MD: Bude zima - Mima kričí: Pusť ma dnu!

Veterinári občas žasnú, z akých zranení sa mačky dokážu vylízať. Prinajmenšom náš vet rozpráva strašidelné historky o zvieratkách s hroznými ranami, ku ktorým prišli po zrážke s autom, rotvajlerom, človekom. Vet spomína mačky, ktoré sa k nemu dostali roztrhané, polámané, zahnisané – a po týždni už behali a venovali sa svojim mačacím záležitostiam. Niekedy im závidím tú regeneračnú schopnosť, ktorá vyplýva z faktu, že sú šelmy. V prírode zranená šelma nemá šancu prežiť, pokiaľ sa jej rany čím skôr nezahoja.

A predsa je tu čosi, čo tie odolné, vytrvalé mäsožravce s deviatimi životmi nezvládajú: vírusy. Pamätám sa, že tomu tak nebolo, snáď preto, že koncentrácia a migrácia ľudí a mačiek zhromažďujúcich sa v mestách nebola taká vysoká. Dnes chovať mačku a nedávať ju pravidelne zaočkovať znamená vyslovený hazard s emóciami a financiami. A predsa je pár chorôb, proti ktorým ani očkovanie nepomáha. Na jednu z nich doplatil náš úžasný Silver, zakladateľ rodu našich strieborných mačiek, z ktorého pochádza Mima Silverina, Uma Silverina a čiernobiely Bim.

Nie však o Silverových potomkoch tu chcem, ale o iných. Takých obyčajných – piatich čiernych a jednej korytnačinovej. Nie sú naše, a predsa to tak cítime. Dialo sa to pomaličky a postupne, hádam to bolo tým, že za ostatný rok sme mali viac príležitostí zájsť na našu záhradku pod horou, na vrchu Stráže. Ostrihali sme stromky, pokosili, večer nakládli ohník a narezali špekáčiky.

Vôňa opekaných klobások sa šírila pomedzi jablone a chatky a prilákala ďalších stravníkov. Najprv sa približovali nesmelo, ostražito. Po kúsočku opečeného mäska hrabli pazúrom a utekali sa s ním schovať do bezpečia, kde ho rýchlo zhltli. Potom sa naučili sedieť v kruhu okolo nás a čakať. Neskôr prišli ešte bližšie, hypnotizovali nás veľkými očami a nezvučne hovorili: „Dáš ešte kúštik?“

Dali sme. A nielen zo zvyškov, začali sme im nosiť salámky, konzervy a granule, ktoré sa našim rozmaznaným potvorám zunovali. Neskôr, keď sa v lete urodilo stádočko bojazlivých mraukajúcich panteríkov, sme už cieľavedome robili nájazdy na Metro a kupovali mačaciu stravu vo veľkom. Ani sme nezbadali, že sme začali na Stráže chodiť dvakrát do týždňa nie kvôli záhradke, ale kvôli tomu, že bolo treba nachovať hladošov, zatepliť im jeden peliešok, druhý, tretí, ošetriť zapálené očko, nakvapkať do uší lieky proti roztočom, podať tabletky na odčervenie.

Napriek tomu, že nutkanie k starostlivosti od nás chytili aj iní osadníci, polovica mačiatok v lete uhynula. Na vírusy, na úrazy, niektoré ani nevieme, na čo. Zostali tri – dve dnes už polovičné mačky, jeden prítulný Drobček, ktorý, odkedy sa vystrábil z ťažkostí s ušami, sa nechá maznať a škrabkať. Dve čierne dospeláčky, čo už jednu zimu prežili. No a najstaršia „matka rodu“, korytnačinová dáma s kedysi prerazenou čeľusťou, ktorú pre jej huňatú srsť voláme Medvedík. Už z diaľky musia počuť zvuk nášho auta, lebo ledva dorazíme k chate, rota je nastúpená. Dávno sa zbavili ostychu. Medvedík a polomačky sa síce nepriblížia menej ako na dosah ruky, čierne dospeláčky a drobček si však vyžadujú pohladenie viac, ako je zdravé.

A tu nastáva kameň úrazu.

Zima.

V dobe, keď naše striebristky riešia každé ráno problém: „Pusť ma von alebo dnu alebo von alebo dnu…“ pretože za dverami je chladno a hmlisto a ony sa nevedia rozhodnúť, či risknú kvôli dobrodružstvu studené labky, strážovským mačkám ide o život. Nezistíme, odkiaľ dovliekli vírus – možno u nich pretrváva ešte od leta, ale zahnisané očká a ťažké dýchanie u dvoch z nich sa zhoršuje spolu s počasím. Zateplené búdky a dostatok stravy ich robí odolnejšími, ale skutočne pomôžu len antibiotiká a naozajstné teplo naozajstného domova. Choroba ich oslabuje. S príchodom snehu sa zníži frekvencia návštevníkov záhradkárskej osady, takže ubudne aj jedla – a sopľavá, kýchajúca mačka toho veľa nenaloví. A pritom by stačilo vziať ich k sebe na dva týždne do tepla, nasadiť lieky, naučiť chodiť na záchod a máte nádherné, relatívne vďačné individuality, ktoré si môžete nechať pre radosť (a občas zlosť) alebo ponúknuť na adopciu. Ale u nás, vo Zvolene depozit ani útulok nemáme, o veterinárnej klinike ani nehovorím. Depozity v iných mestách sú preplnené – tohoročné dlhé a teplé leto sa podpísalo na nezvyčajnej nádielke nechcených mačiat, daždivá a hmlistá jeseň im zasa spôsobila množstvo ochorení dýchacích ciest. Tých pár zvieratiek zo Súrneho na stránkach združenia Mačky SOS, ktorých sa niekto ujal, mali preveľké šťastie. Ostatné zatiaľ nemajú…

Takže už pár mesiacov čelíme dileme, čo so strážovskými mačúchmi. Pýtali sme sa na rady skúsenejších a tí ochotne poradili – od jednorázových injekcií s antibiotikami po zariadenie karantény. Lenže prax je iná. Veterinár Riško chápe náš humanisticko-felinistický postoj, ale neodporúča brať nepreliečené mačky k nám domov – striebristky majú geneticky oslabenú imunitu a karanténa sa v prípade vírusu v otvorenej domácnosti zariadiť nedá. Dokonca by sme s nimi nemali prísť ani do fyzického kontaktu, aby sme vírus nedoniesli domov.

A pritom je to len otázka pár dní, možno týždňov preliečenia, od ktorých závisí ich život a smrť. Pár dní s liekmi a v teple by usoplené zvieratko pretvorili na krásnu domácu šelmu s lesklou čiernou srsťou, ktorá by cez deň chytala myši vo vašej záhrade, večer s vami pozerala televízor, naháňala po obývačke papierovú guľôčku a pred spaním vám robila masáž chrbta.

Tento týždeň začalo mrznúť. Onedlho napadne sneh.

Nechcete mačičku?

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN