Ľudia na tieto veci proste nevedia bez prípravy reagovať. Napríklad: Po ulici ide oproti vám vozíčkar alebo pán s bielou paličkou. Nedá sa ho nezbadať, naopak, všetky pohľady smerujú k nemu. Medzi vami a ním je už len výtlk v chodníku, ktorému niet vyhnutia. A teraz čo: Mám priskočiť a ponúknuť pomoc? A ak ho tým urazím? Je lepšie tváriť sa, že neexistuje? Nechať ho tak, veď si musí v takýchto veciach poradiť sám?
Väčšina ľudí zostane jednoducho zízať. Iste nie všetci preto, žeby škodoradosť bola hlavným korením ich života. Bežný človek proste zo strachu, že urobí chybu, neurobí radšej nič.
Tento príbeh však nie je o ľuďoch. Ani o chorých ani zdravých, dobrých či zlých. Je o mačkách. Vlastne o kocúroch – Buckovi a Žabkovi. Aj kvôli nim sú tí, ktorí k nám prídu na návštevu, v šoku, a nevedia, ako sa majú správať a čo povedať. Na prvýkrát.
Životná púť dvoch kocúrov u nás sa začala vlani v lete, keď sme po návrate z dovolenky začuli u susedov mravčať štyri vyhodené mačiatka (celý príbeh). Niekto ich prehodil cez dvojmetrový múr v zadnej časti susedovie záhrady, možno len tak vysypal z igelitky. Pretože niektorí ľudia majú predstavu, že práve takto sa s neželanými mačiatkami bežne nakladá (moja predstava je sterilizácia ich mačky, prípadne im vyťať pár poriadnych zaúch a finančnú pokutu, ale to sú iné príbehy). Mačiatka tam strávili v najväčších júlových horúčavách tri dni (susedia si ich nevšimli), bez vody a jedla, schovávajúc sa pred vlčiakom pod haldou dreva.
Suseda mi večer umožnila prístup do zadnej časti ich záhrady a spoločne sme nebožiatka vydolovali. Dve vyšli ľahko – samé. S druhými dvoma už napohľad nebolo čosi v poriadku. Jeden kocúrik sa potácal a celý sa triasol, druhý, ten čierny, sa len plazil. Kadejako sa odrážal nohami od blata, v ktorom celý čas ležal, a tak sa vehementne predieral von. Bola to jeho jediná nádej, pretože do úzkej štrbiny medzi skladovaným drevom sa mi nedalo dostať, a prekladaním ťažkých dosák by sme riskovali, že sa celá kopa zrúti a pochová úbožiatka pod sebou.
Nakoniec sme teda vytiahli aj posledné. Vyzeralo zle, napriek zjavnému veku asi štyroch týždňov neudržalo hlavičku, nevedelo sa obrátiť na bruško. Túlilo sa však k mojim dlaniam a na čiernom ksichtíku mu pohrával víťazný úškrn, ako odvtedy mnohokrát.
V ten večer jedli a pili tak, že sme im museli odtŕhať, aby si neublížili. Trasúci sa kocúrik mal trochu problém trafiť do misky, tak dostal vodu striekačkou a rozmočené granulky rovno do papuľky. Čierny papal ako dravec – až na to, že každú granulku sa mu podarilo uchytiť na piaty, šiesty pokus. Vyumývali sme ich, zababúšili, dali spať do karanténnej krabice. Dve mačiatka – strieborný kocúrik a pruhovaná mačička – sa zakrátko pozviechali, ale tie ostatné… Zrejme bola hladovka pridlhá, možno sa zranili… Počkáme do rána.
Ráno sme ich s manželom vzali k veterinárovi, ktorý zastupoval nášho bežného. Buď – alebo. Vetov názor dal tejto dileme ďalší rozmer.
„Ak majú vírus, za pár dní umrú všetky. Na úraz to nevyzerá. Nemajú nič zlomené a reakcie sú dobré. Ale niekedy sa stáva, že sa nervové zakončenia vyvíjajú neskôr. Dáme im antibiotiká, pre prípad, že je to baktéria, a bé dvanástky. Potom príďte a uvidíme.“
Kocúrici jačiac pretrpeli bolestivé injekcie a šlo sa domov. Nasledovali štyri dni sviatkov, tak nejako sme si ich určili na rozmyslenie. Ale za tie štyri dni sa toho udialo veľa. Priveľa.
Bola to bieda. Všetky mačiatka trpeli hladovkovými hnačkami – a kým tri sa dokázali nakladenému hovienku vyhnúť, plaziaci sa drobec fungoval ako mop. Darmo som ich čistila a chovala každé tri hodiny, vo dne aj v noci… V snahe dostať sa von zo škatule po ňom často poskákali, a on to znášal mlčky, občas zlostne. Keď som ho párkrát denne (nočne) umývala, reval odušu… Možno v ňom zanechalo traumu trojdňové ležanie v blate. Nakoniec sme mu vyrobili vlastnú škatuľu, kde by mohol mať pokoj a bezpečie. Vystlali sme ju molitanom, pretože v snahe dvíhať hlávku alebo pohnúť sa dopredu sa väčšinou prevalil a udrel. Molitan sme pokryli plienkou pre dospelých, pretože maličký nie a nie sa zbaviť hnačky. Jedna plienka vydržala aspoň pár hodín. Medzitým sa ostatným podarilo niekoľkokrát vybúrať z veľkej škatule, a keď ich tam objavili naše vlastné mačky, bolo po karanténe. Zatiaľ si drobci predsavzali, že sme ich rodina. A keď sa naučili vítať nás s rozosmiatymi tváričkami a veľmi zreteľným zvolaním „mama!“, boli naše predsavzatia v háji. Nech ďalšia návšteva u veterinára dopadne akokoľvek, nevzdáme sa.
Na nasledujúcom videu: Maličký Žabko a Bucko v tapacírovanej škatuli, vek asi 5 týždňov
Na kontrole bol už aj náš „každodenný“ veterinár, a tak sme všetci dali hlavy dokopy. Výsledkom bol najpravdepodobnejší záver: Ťažký pôrod alebo pridusenie spôsobili poškodenie mozgu, podobné ako pri detskej mozgovej obrne. Priamo v ambulancii sme si sadli k múdrym knihám a vyčítali, že niekedy sa stav po týždňoch až mesiacoch zlepší. Ale vyžaduje to námahu – neustále cvičenia a stimulácie. Precvičovať bolo treba od začiatku tie najjednoduchšie veci, ktoré obyčajne idú „samé od seba“ – zaostrenie pohľadu, sledovanie pohyblivého predmetu, pretočenie sa na brucho alebo na bok… Veterinár nám tiež odporučil vrátiť čierneho drobčeka medzi ostatné mačiatka aj za cenu drobných zranení. Keďže nemal normálnu motoriku zafixovanú vo svojej hlávke, musel ju odpozorovať od ostatných a naučiť sa ju napodobniť. Takto by sa mali postupne zablokované synaptické väzby premostiť novými, hoci dlhšími a komplikovanejšími, ale ako-tak funkčnými.
Keďže Bucko, ako sme nazvali svetlohnedého bodkovaného kocúrika, dokázal sám stáť a chodiť, nepotreboval výraznú starostlivosť. V podstate mal jediný problém: rovnováhu. Za každým tretím krokom mu vychýlilo zadné labky a spadol na zadok. Pri papaní bol často netrpezlivý, a keď nedočkavo sklonil hlavu k jedlu, neudržal sa, urobil premet a pristál v miske. Preto ho pri jedle bolo treba jemne pridržiavať a „krotiť“. Krotiť jeho temperament pri hrách sa však už nedalo. Bucko vždy a všetko rád robil rýchlo a hlavne z celej sily. Keď vyskočil, tak až do neba, keď sa rozbehol, bol ako rýchlik bez bŕzd. Hlavu pritom používal ako pästný klin. Ktovie, koľko modrín a hŕč sa skrývalo pod tou hebkou kratučkou kožušinkou…
So Žabkom, ako sme nazvali malého čierneho „skokana“, to bolo horšie. Silu v nohách mal. Avšak nedokázal sa pretočiť, nieže ešte postaviť. Pohyboval sa poležiačky naboku tak, že sa priťahoval prednými labkami za pomoci pazúrov alebo sa odrážal zadnými labkami, no nedokázal korigovať smer. Všetko však robil s nesmiernym nadšením. Dlhé hodiny sme sa hrávali, kopcovali, šklbcovali a posilňovali nôžky. Jeho zdraví súrodenci s ním zvádzali gaučové boje sprevádzané desivým bojovým vrčaním a učili ho postrehu. Celý byt sme nahrubo vystlali klasickými handrovými kobercami, aby sa kocúrici pri pádoch neudierali. Koberce ostali aj potom, pretože neskôr sa na dlážke mačiakom šmýkalo a rozchodili sa im nôžky. Veľký problém bol s jedením – Žabko sa nedokázal posadiť ani čupnúť si k miske a už vôbec nie trafiť papuľkou do papy. Zvykla som si kľaknúť, Žabka v sediacej polohe zacviknúť medzi kolenami a podávať mu kúsky jedla priamo do pusy. Mačacie mliečko sa naučil postupne piť sám, ak ste mu pridržali plytkú mištičku (zaváracie viečko) vo vhodnej výške. Postupne sa učil udržiavať rovnováhu a jesť samostatne. Avšak bola to veľmi dlhá cesta trvajúca niekoľko týždňov.
Vo vytapacírovanej škatuli sme Žabkovi vyrobili akési bludisko. Doprostred škatule sme dali molitanový vankúšik a po obvode nechali akúsi chodbičku, ktorá kocúrika nútila pretočiť sa z boku na bruško a držať pri pohybe nožičky pod sebou. Keď bol unavený, jednoducho vyliezol hore na vankúšik a tam si pospal. V jeho osobnom domčeku ho vďačne navštevovali aj súrodenci a veľké mačky. Keď mu bola škatuľa malá, urobili sme mu zo zmotaných kobercov a diek podobné bludiská po celej verande – keď sa mu chcelo, motal sa pomedzi prekážky, ktoré ho nútili plaziť sa po brušku. Keď sa mu to zunovalo, vyliezol hore a zobral to krížom za pomoci pazúrov. S pazúrikmi sa dokázal sám dostať aj na gauč, ktorý sa pre všetky mačiatka stal obľúbenou bojovou arénou, tajomným zámkom plným záhad a vankúšov, a pohodlným miestom na odpočinok. Pre parašutistov sme na podlahu okolo gauča pokládli ďalšie vankúše. Vlastne sme ovankúšovali a očalúnili celý byt…
Veľmi pomáhalo, keď bolo pekné počasie a dalo sa ísť von na trávnik. Vonku na tráve mali kocúry viac odvahy. Na jednej strane im na voľnom priestranstve nehrozilo, že narazia do prekážky, na druhej strane mačacie „tretry“ lepšie fungujú na trávniku ako na podlahe. Keď Žabko videl „myšku“ na špagáte, zabúdal, že sa nevie postaviť – dokázal sa za korisťou pohybovať dlhými skokmi. Pravda, nie vždy tým smerom, ktorým zamýšľal. Ale vďaka reflexom a väčšej opatrnosti utŕžil menej modrín, než Bucko. Alebo som si Žabka položila bruškom pozdĺžne na dlaň, hlavičkou dopredu, chvostíkom k môjmu predlaktiu. Nohy spustil popri mojej ruke dolu. Tak som s ním „skackala – ležiac na mojej ruke pri dotyku so zemou „peroval“ nožičkami. Vymýšľali sme aj rôzne pomôcky typu „chodítko“, ale takéto vynálezy sa Žabkovi nepáčili. A keďže napriek svojmu postihnutiu bol vždy vrtký a ohybný ako had, trvalo mu asi sekundu, kým sa z prácne vyrobenej pomôcky dostal.
Na nasledujúcom videu: Žabko a Bucko na tráve, vek asi 2 mesiace
Nakoniec sme sa dočkali. Jedného dňa sa čierny kocúrik postavil na všetky štyri. Naširoko, neisto, ale stál. Pravda, prvé dni spravil len pár vlnivých, čaptavých krokov a spadol, ale hneď sa znova zviechal na štyri. Objav, že ho vlastné nohy udržia (mocné ich mal dosť), spôsobil prevrat v jeho živote i sebavedomí. Od tej chvíle mu nebolo nič nedosiahnuteľné. Stále sa motkal hore-dolu s nadšením v očiach, čo on dokáže! Záchodík pre neho už dávno nebol tajomstvom (pazúry sú pri lezení takmer všemohúce), a teraz doň mohol hrdo nakráčať. Pri potrebe nemusel potupne ležať na boku a potom sa rozčuľovať, keď sme ho utierali od exkrementov, ale mohol sa zaprieť prednými labkami o okraj záchodíka a vyjsť von relatívne čistý (ak dokázal udržať rovnováhu počas celého procesu).
Nasledujúce mesiace však kocúry prežili v byte u švagrinej, pretože náš dom čakala rozsiahla rekonštrukcia a bolo nemysliteľné, aby zostali v takomto prostredí. Napriek tomu, že Mirka mala minimálne skúsenosti s mačkami, podarilo sa jej v Buckovi a Žabkovi udržať to, čo už mali naučené, a čosi aj rozvinúť – najmä jedenie z misky a lozenie po gauči. Navonok maličkosť, v praxi veľa, najmä pre Žabka. U švagrinej sme absolvovali aj prvé očkovania. Nová veterinárka pochválila ich zdravotný stav, dobrú výchovu a povahu a po prehliadke nezávisle potvrdila pôvodnú diagnózu – poškodenie mozgu. Odporučila dlhodobo pokračovať užívaní B-komplexu.
Domov sa kocúry vrátili už ako mladiství puberťáci, a preto na znovustretnutie so svojou ešte juvenilnou sestričkou Sirkou zareagovali okamžite a veľmi intenzívne. Stres z mačacej ruje, ktorú už bolo cítiť všade v povetrí, na nich pôsobil zničujúco – nejedli, nespali a zbytočne sa vyčerpávali neprestajným prenasledovaním Sirky po byte a hlasným vyspevovaním. Len čo to bolo možné, podstúpili kastráciu. Zotavili sa však veľmi rýchlo a začali skúmať „nové“ prostredie prerobeného bytu. Behom pár dní sa aklimatizovali, znovu spriatelili so starými mačkami (ich brata Šeďulka si zatiaľ adoptovala iná rodina).
Keď zmizol sneh, opäť sa potvrdilo, aká prínosná je pre kocúry možnosť pobehať si vonku, pravda, pod dozorom. „Pozri, čo dokážem!“ kričalo im obom z očú, keď hopsali po tráve a chytali včely vylákané prvými slnečnými dňami. Sirka im ukázala, čo a ako sa zmenilo, a keď znova nadobudli sebavedomie a samostatnosť, konečne sa našla vhodná rodina i pre ňu a mladá mačička poputovala do nového domova.
Na nasledujúcom videu: Sirka zápasí so Žabkom, Bucko sa prechádza, vek asi 9 mesiacov
Teraz majú Bucko a Žabko asi desať mesiacov.
Okrem toho, čo vidno na prvý pohľad, majú aj pár iných zvláštností: Žabkovi je blízke premýšľanie o stratégii a taktike. Keďže od začiatku bol ťažšie postihnutý, viac ležal a mal viac času uvažovať. Žabko myslí rád, je to jeho spôsob, ako prežiť. Ináč by pre neho nebolo možné prekonať toľko prekážok s takou bravúrnosťou a radosťou zo života. Uvediem príklad: Pri spoločných naháňačkách so silným a prudkým Buckom a neskutočne rýchlou Sirkou vedel, že nikdy nemá šancu pred nimi ujsť. Preto na vhodnom mieste vždy zahol za roh, schoval sa trebárs pod policu, a nechal, aby popri ňom prehrmeli. Keď sa behom vracali nazad, vybafol na nich z úkrytu a morálne ich porazil. Z obdobia bludísk mu zostal zvyk kopírovať steny či akékoľvek objekty, ktoré by mu pri chôdzi mohli poskytnúť oporu či rovnováhu. Kopíruje ich chvostom.
Podobne sa správa aj Bucko v tých vzácnych chvíľach, keď kráča rozvážne a pomaly. Oproti iným mačkám veľmi svalnaté a ohybné chvosty používajú nielen ako piatu ruku na pridŕžanie sa, ale aj ako nástroj na amortizáciu kinetickej energie. Pokiaľ sa Žabko rozbehne a vie, že pred prekážkou nestihne zabrzdiť, ľahne si na zem do protismeru a chvostom pleskne o zem presne tak, ako keď karatista či džudista pri páde udrie dlaňou a zmierni pád na žinenku.
Na nasledujúcom videu: Bucko a Žabko lovia včely, vek asi 9 mesiacov, Sirka pomáha
Postupom času sme konzultovali ich ochorenie s mnohými lekármi, aj špecialistami, a mnoho sme sa sami naučili. Konečná diagnóza Bucka a Žabka znie: Cerebelárna hypoplázia, čiže nedostatočné vyvinutie malého mozgu. Toho, kde je centrum pohybu, motoriky. Ako k tomu došlo, nevieme, a už to ani nezistíme. Možno ich matka počas gravidity ochorela na panleukopéniu, možno mala úraz, ktovie.
Na nasledujúcom videu: Žabko si tlačí mliečko
Keďže oba kocúry boli odmalička pripútaní k ľuďom a odkázaní na ľudí, je pozoruhodná ich nesmierna citovosť a neha. Naučili sa rozumieť množstvu ľudských slov, dokonca aj mimike a gestám. To, čo iné mačky považujú za samozrejmé, oni berú ako dar. Videli už svetlo na konci tunela, vrátili sa odtiaľ, a sú za túto možnosť nesmierne vďační.
Na nasledujúcom videu: Bežný podvečer – všetci kocúri sa sťahujú k nám do spálne.
Bucko a Žabko majú 10 mesiacov
Ak iné mačky považujú svojich ľudí za trochu väčšie a trochu neohrabané mačky, Žabko a Bucko sa prinajmenšom spolovice pokladajú za ľudí. Malých chlpatých ľudí, ktorí dokážu dozerať jeden na druhého, ktorí vedia vrátiť radosť zo života starším a chorým, a ktorí s bezhraničnou láskou oplatia každé milé slovo či pohladenie. Nie, nikdy nevyskočia na parapet, neprejdú sa typicky ladnou mačacou chôdzou, pretože sú hendikepovaní. Sú krehkejší ako iné mačky a aj hladkať ich treba jemne a opatrne, aby ste ich nevychýlili z pracne nadobudnutej stabilitity. Občas padajú a občas sa udrú. Ale vedia si zo života brať to, čo je dobré krásne. Sú šťastní, a tomuto šťastiu učia aj nás.
Na nasledujúcom videu: Bucko má už jeden a pol roka a jemnú motoriku zvláda s noblesou
Na nasledujúcom videu: Žabko má už jeden a pol roka, a dokáže toto:
A nemá rád chladné počasie.
© Alexandra Pavelková