Blog: Prečo mačky kastrujeme?,

Mačka kastrovaná

Áno, je to hrozná vec. Je to proti prirodzenosti chodu vecí a častokrát aj proti nášmu svedomiu. Pre nikoho s kúskom srdca toto rozhodnutie nie je jednoduché. Tiež sa nedá povedať, že takýto zákrok je niečo, čo empaticky uvažujúci tvor prijme s nadšením. Prečo teda vlastne naše mačky kastrujeme?

Prvý dôvod: Pre mačiatka

Ak sa nevenujete chovu ušľachtilého plemena s PP (pričom PP neznamená „očkovací preukaz", ale „preukaz pôvodu", možno ste už dospeli k rozhodnutiu viac neriskovať, kde, u koho a ako skončia vaše vymaznané mačiatka. Rodina a dobrí známi sa ako odberatelia rýchlo minú. Časom spustíte z nárokov a začnete obdarovávať neznámych alebo skúsite inzerát. Pri formulovaní ponuky je užitočné nazrieť napríklad na Bazoš – podobných inzerátov sú tam tisíce, takže si trocha upravíte odhad šancí na umiestnenie vašich drobcov. Možno v tom čase začnete väčšiu pozornosť venovať mačkám na ulici. Hádam vám príde na um aj odpoveď na otázku, ako a odkiaľ sa tam dostali. Pre spresnenie obrazu je vhodné zatelefonovať do ľubovoľného útulku, a ponúknuť im, či si mačence nezoberú oni. Ak tak urobíte, potom si to, čo si vypočujete v telefóne, naozaj zaslúžite.

Časom dôjdete k poznaniu, že vaše mačence nikto nechce. Ani vy. Pokiaľ sa vám hnusí riešiť situáciu ako za starých čias, keď sa mačence hádzali do vody, máte pravdu. Zabíjanie mláďat je proti svedomiu, Bohu i prírode, a dokonca aj proti nášmu zákonu. Okrem toho, čerstvo narodené mačatá vo vode nezomrú tak rýchlo a bezbolestne, ako by ste si maľovali. Často trvá celé hodiny, kým ich podchladenie a vyčerpanie prenesie za eufemistický Dúhový most. Počula som dokonca názor, že kým sú mačatá slepé (mimochodom, prvé dni sú aj hluché), vraj necítia bolesť a vtedy je možné ich zmárniť. Nuž, dajte si štople do uší, zavrite oči a klepnite si kladivom po prstoch.

Ak sa vám uvedené nepáči a nie ste z tých, ktorí riešia podobnú situáciu položením mačiat do igelitky a pohodením niekomu cez plot alebo k smetiakom, dajte vykastrovať svoju mačku.

Druhý dôvod: Pre mačky

Materstvo je jedným z najkrajších období v živote mačky. A aj najkratších. Gravidita u mačky trvá 59 – 70 dní, pričom mačatá z jedného vrhu nemusia byť rovnako staré (a ani od jedného kocúra). Mačka je po pôrode šťastná, oveľa šťastnejšia ako pri akte, ktorý pôrodu predchádza. Párenie mačiek pripomína skôr boj ako láskyplné spojenie. Kocúr je zahryznutý do kože na mačkinom krku, čo mačku znehybní (podobnú fintu používajú aj veterinári, ibaže použijú prsty a nie zuby). V penise kocúra je „kostička", ktorá mačku stimuluje k uvoľneniu vajíčok. Pod slovkom „stimuluje" si predstavte háčik zapichnutý na najháklivejšom mieste, a bude vám jasné, prečo mačky pri párení tak vreštia. Na romantiku zabudnite.

Aj keď sú mačky veľmi láskavé a trpezlivé mamy, toto obdobie trvá tri-štyri mesiace. Ak chováte mačku s mačatami na dvore, niekedy aj menej, lebo mačatám hrozí veľa nebezpečenstiev. Napríklad zo strany túlavých či dedinských kocúrov, ktorí nie sú ich otcami. Mačatá od cudzieho kocúra zabijú, čím urýchlia u mačky nástup novej ruje, kde by mali šancu na úspech oni. Niekedy ani to netreba, lebo sa ruja zopakuje ešte v období, kým mačka kojí. Ľudia, ktorí bývajú blízko k prírode, často nájdu pelech svojej mačky vyplienený kunou alebo tchorom. Pre neskúsené mláďatá nie je bezpečné ani pobehovanie po stále frekventovanejších dedinských cestách. Ak mačka nejakým spôsobom o svoje mladé príde, onedlho bude pripravená na novú graviditu, a tak stále dookola, čo žiadnej na sile ani zdraví nepridá. Ak o mačence nepríde, po dosiahnutí pohlavnej dospelosti, čo u vonku žijúcich mačiek býva vo veku šesť, dokonca aj štyroch mesiacov, sú už dcéry vašej mačky schopné rozmnožiť rodinu o ďalšiu várku mňaukajúcich stvoreniatok. Synovia trochu pootáľajú a ak matka ani sestry nebudú ich mužnej priazni naklonené, poberú sa o dom ďalej. Mačka žijúca na ulici má priority jasné: Keď je dosť potravy, žije so svojimi dcérami, synmi a ich potomkami v rozrastajúcej sa kolónii. Pokiaľ si dostatok potravy nenájde, dcéry a synovia sa časom pre ňu stávajú príťažou, ba konkurenciou. Ak chce ona sama prežiť zimu, svoju mlaď odoženie. Preto sa mnoho jesenných mačiat narodených na ulici nedožije ani pol roka. Tie „šťastnejšie" skončia pod kolesami áut, v zuboch psov alebo ako obete ľudskej krutosti; tie menej šťastné uhynú od hladu, zimy a infekcií. Ba nie, ešte existuje inštitúcia šťastnej náhody, že si ich niekto všimne a ujme sa ich. Nazvime to „zázrak".

Poviete si, ja chovám mačku v byte a mačence nechcem. V tom prípade dobre zabezpečte okná a balkón sieťou, lebo vaša mačka mačence chce. V období ruje nemyslí na nič iné a urobí všetko preto, aby to dosiahla. Ak sa jej nepodarí utiecť, znepríjemní vám asi na týždeň život ustavičným mňaukaním, ocikávaním okien a dvier, dožadovaním sa pozornosti. O štyri až sedem dní ju to síce prejde, ale ak sa jej ruja nenaplní, t. j. nespári sa, o mesiac či dva môžete očakávať ďalšiu, a tak dookola. Časom sa intervaly môžu skracovať a mačka môže mať vlastne ruju permanentne. Takáto mačka je v podstate neustále vyčerpaná hormonálnymi búrkami, čo neskôr vedie k závažným zdravotným problémom – zápalom a nádorom. Samozrejme, existujú hormonálne lieky, ktoré tieto prejavy u mačky potláčajú, avšak majú sa používať len veľmi opatrne, jednorazovo či krátkodobo, pretože ich dlhšie používanie vedie k ďalším zdravotným problémom. Už nehovoriac o tom, čo by sa stalo, keby sa vašej mačke pod vplyvom liekov predsa len podarilo napáriť. Poznám jednu krásnu trojfarebnú slečnu, ktorá je výsledkom takejto „terapie" u jej matky. Nevidí. Nemá čím.

Tretí dôvod: Pre kocúry

Chachá, ale my máme kocúra, poviete si. Nech si užije, záletník. Nuž, zájdime si pre pomoc k obyčajnej štatistike, podľa ktorej sa nekastrované s prístupom vonku v priemere dožívajú dva roky. Skutočné číslo je však oveľa tragickejšie. Veľa kocúrov, ktoré majú voľný výbeh, príde o život v prvom roku, teda pri svojej prvej púti za mačkami. Prečo? Lebo pud zachovania rodu je silnejší ako pud sebazáchovy. „Láskou" osprostený kocúr prejde pri hľadaní svojej vyvolenej celé kilometre. Nehľadí na nebezpečenstvo autá, psy, ľudí a stroje, nevadí mu hlad ani zima – častokrát až kým nie je neskoro. Žiadna romantika, len bitky so sokmi, zranenia, a v mnohých prípadoch smrť.

Ale náš kocúr býva v paneláku, uspokojujete sa. A kupujete spreje a čistidlá a snažíte sa kocúrovi dohovoriť (niekedy aj ručne-stručne, mimochodom, celkom zbytočne), aby už druhýkrát v byte neznačkoval, veď čo sa máte od toho smradu zadusiť? Až jedného dňa kocúr podľahne volaniu, využije pootvorené dvere a viac ho neuvidíte. V horšom prípade vystrelí cez otvorené okno a prerazí sieťku, veď jemu je v tej chvíli jedno, že bývate na ôsmom poschodí. Ak sa nezabije pri páde, čaká ho podobný osud, ako nekastrovaných kocúrov, ktorí žijú vonku. Mám čerstvú skúsenosť s jedným ryšavým maznákom, ktorý bol vyhodený (áno, niektorí riešia problém so značkovaním tak, že kocúra vyhodia) alebo ušiel z bytu. Takého prítulného fešáka ste na ulici ešte nevideli. Bol submisívny, a tak sa ani veľmi nebil, ani mačky príliš neobťažoval. Auto ho neprešlo, pes neroztrhal. Napriek tomu pri svojom krátkom dobrodružstve získal množstvo rán od dominantnejších kocúrov, ktorým vadil jeho samčí pach a fakt, že dýchal ich vzduch. Pri tej príležitosti prišiel aj k obrovskému abscesu na labke, a čo je horšie, aj k infekcii FeLV, čo je mačacia leukémia. V jeho prípade sa stal zázrak a pred týždňom si ho adoptovali – s vedomím, že jeho život môže byť veľmi krátky. Keby bol kastrovaný, nič z tohto by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo stalo. Bol by naďalej robil radosť svojim prechádzajúcim majiteľom, ak bol na dvore, bol by naďalej chytal myši, ale držal by sa doma, nevyhľadával by bitky a dožil by sa svojich šťastných 15 – 20 rokov.

Na videu: Tento pritulný kocúr mal šťastie v nešťastí

Štvrtý dôvod: Pre ľudí

Jeden z významných zahraničných porotcov mačacích súťaží krásy sa raz nechal počuť, že kastrovať by sa mali všetky neušľachtilé mačky. Pán zrejme po rokoch posudzovania pozabudol, z akých génov súčasné výstavné fešandy pochádzajú.

Na druhej strane, slovo „kastrácia" vzbudzuje strach a odpor najmä u tých ľudí, ktorí oplývajú romantickými predstavami o živote a čistej sile prírody. Niektorí si predstavu kastrácií celkom nezmyselne premietajú do svojej vlastnej osobnosti (aj keď, prisámvačku, hre s takouto myšlienkou sa pri istých ľuďoch pozorovateľ neubráni). Paradoxne je prirodzený strach výraznejší u mužov ako u žien, z ktorých mnohé už kadečo nepekné videli a niektoré zo zdravotných dôvodov podobnú procedúru už prekonali.

Vo viacerých slovenských mestách sa prestali spoliehať na to, že „príroda si poradí". Našli vôľu a prostriedky na to, aby rozbehli kastračné programy, čo je vlastne odchyt voľne žijúcich mačiek, ich kastrovanie (podľa potreby aj ošetrenie a preliečenie), označenie a vypustenie späť do ich teritória. Tam, kde mestá zaostávajú, suplujú túto úlohu občianske združenia, firmy či jednotlivci. Cieľ je pragmatický: Kastrované mačky zvyčajne už nemigrujú, nebijú sa, nepária, riziko prenosu chorôb sa zredukuje na minimum. Naopak, zdravá, silná mačka, ktorú nevyčerpávajú ustavičné ruje a pôrody, funguje ako deratizátor a robí ulice a sídliská zdravšími a krajšími.

Áno, kastrácie sú proti prírode. Ale tak isto je proti prírode, že sme si privlastnili mačky (a psov) ako našich spoločníkov, strážcov a asanačných pracovníkov. Keď sme si vzali na zodpovednosť rozhodnutie, čo budú naši spoločníci žrať a kde budú spať, mali by sme správne rozhodnúť aj o tom, čo s ich ďalším životom, potomstvom.

Komu sú ľahostajné všetky horeuvedené dôvody, zariadi sa podľa seba. Zodpovedným majiteľom a chovateľom však ľahostajné nie sú.

Vyšlo na Blog SME 23. 3. 2014.

© Alexandra Pavelková