O ľuďoch a mačkách s dobrými mraumi,

Komu Tajko dôveruje, toho miluje
Tánička je tiež malé lepidielko
Tánička na svojej pohovke
Bobo rád stoluje pod tujou
Bobo sa k vám rád pritúli, keď vám bude veriť
Bobok pri miske
Medvedík pred chatou
Denný bes a Nočný bes
Bucko a Sirka
MD: Bude zima - kŕdeľ pri obede 2
Sirka
Sirka je priateľská i iným mačkám
Sirka nás volá spať
Žabko je ako bežec takmer dokonalý
Žabko loví pokrovce
Bobok sa suší po kúpaní
Šeďulko sa zakráda
Šeďulko v košíku
V náručí sa Tajko cíti bezpečne

Mačka sprevádza človeka v takmer všetkých kultúrach tisíce rokov. Áno, i napriek domestikácii zostala nezávislou bytosťou, čo s obľubou dáva najavo. Táto samostatnosť je však len ilúziou, pretože v skutočnosti mačky od nás závislé sú.

Môžeme si za to sami.

Mačka odjakživa patrila na dedinu, na polia a do stajní, kde s odvahou u iného tvora nevídanou kynožila hlodavce, ktoré by ináč domy zamorili chorobami a v sýpkach nechali spúšť. Múdri ľudia to vedeli, a preto si mačky k sebe pútali nielen maškrtami, ale i teplým miestečkom pri ohnisku. S mačencami si veľa starostí nerobili. Veď život statočnej šelmičky nebýva dlhý, a lepšie je mať na gazdovstve päť mačiek ako jednu.

Nuž a hlúpi ľudia boli samozrejme aj vtedy, ako v každej dobe.

V mestách pouličné mačky plnili rovnako ako dedinské funkciu deratizéra. Mohli si nájsť niečo v odpadkoch na prilepšenie, kryté a teplé miesta na prespatie. Tie o niečo šťastnejšie čakali v bytoch plné mištičky, čisté gauče a ružové mašličky na krk.

Oproti dnešku takmer žiadny rozdiel. Ale je to len čiastočná pravda. Revolúcia síce nepriniesla rovnosť, bratstvo a slobodu, ale zato príležitosti, o ktorých sme mohli dovtedy iba snívať. Šikovnejší začali podnikať a niektorí objavili novú, atraktívnu možnosť privyrobiť si – predajom mačiat a šteniat. Samozrejme, čistokrvných, i keď väčšinou bez papierov. Perzské či britské mačky, ktoré boli dovtedy symbolom luxusu, si zrazu mohol dovoliť každý. Na rozdiel od druhého či tretieho dieťaťa. Dopyt vyvoláva ponuku a ponuka vyvoláva dopyt – ale len do času, kým sa trh nenasýti. A „komodita“, ktorá je schopná znásobiť sama seba do roka osem ba aj viacnásobne, sa presýti rýchlo. Navyše, nie každý šťastný nový majiteľ zvieratka si ráči vopred zistiť, čo si chov vyžaduje, preto sa množstvo mačiek a psov stáva zo dňa na deň (zväčša po Vianociach či letných prázdninách) nepohodlnými. Len málo takýchto majiteľov prejaví súdnosť a hľadá zvieraťu nový domov – veď sú i ľahšie cesty. Ešte viac začne prihárať, keď sa človek náhle a „nečakane“ stane majiteľom ďalších piatich mňaukajúcich uzlíčkov. Niektorí situáciu uchopia do rúk rázne, veď topenie fungovalo za našich starých materí, a vari sme my horší? „Útlocitnejší“ volia papierovú škatuľu, igelitku, ktorá sa podľa nich bežne necháva na staniciach, pri ceste, prehodí sa niekomu cez plot alebo sa len tak voľne pohodí v lese, podľa možnosti aspoň dvadsať kilometrov od miesta bydliska. Veď ono to už nejako dopadne… A tak mačeniec a mačiek v uliciach začalo pribúdať. Veľmi. Priveľmi. Často v hrozných stavoch – kvôli zlému zaobchádzaniu, nebývalej migrácii a rozšíreniu infekčných chorôb, či kvôli prostrediu, v ktorom boli zrazu nútené žiť. Sprvoti pribúdalo len takých „obyčajných“. No už dávno nie je vzácnosťou, že pri kŕmení pouličnej zmesi sa k miske pritmolí vystrašená peržanka, mainka či dokonca sfinx, o sprofanovaných britkách a ich divo chovaných potomkoch ani nehovoriac…

Áno, ak súdime podľa kategórie užitočnosti, pouličné mačky v mestách i dedinách stále majú svoje opodstatnenie. Koncentrácia ľudí znamená koncentráciu odpadkov, a tým i nahromadenie živočíchov, ktoré sa odpadkami živia – potkanov a myší. Voľne žijúca zdravá mačka, i keď je pravidelne kŕmená, nikdy nestratí lovecký inštinkt. Sú mestá, ktorých magistráty si to uvedomujú, a preto podporujú hromadné kastračné, protiparazitné či očkovacie programy – aby sa mačacia populácia žijúca v uliciach neoslabovala. Sú miesta, kde sa z finančných prostriedkov obce či vyšších územných celkov budujú útulky a prístrešky pre zvieratá, a hľadajú sa im nové domovy. Bohužiaľ, takéto inštitúcie pokrývajú len zlomok súčasnej potreby.

Náš štát na to jednoducho nestačí.

Našťastie, nájdu sa aj takí, ktorí sa nespoliehajú na slovíčko „oni“, pretože už poznajú silu slovka „my“. Veď aj staré príslovie hovorí, že najlepšiu pomocnú ruku nájdeš na konci svojej paže. Vzali veci do svojich rúk a vytvorili organizácie, občianske združenia. Tie suplujú úlohu štátu (nádejnými politikmi s obľubou medom mazanú a na chleba natieranú hlavne pred voľbami) a pomáhajú tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu: opusteným, vyhodeným, nechceným a týraným.

V ostatnom uhorkovom období sa v médiách s obľubou prepiera téma ľajdáctva a zneužívania kompetencií v takýchto organizáciách. Že vodu kážu a víno pijú. Verím v možnosť pochybenia, verím aj v dvojtvárnosť, veď pre toho, kto pozná aspoň základy zaobchádzania s informáciami, niet nič ľahšieho, ako obrátiť biele na sivé alebo aspoň na biele s tmavými fľakmi. Zákon veľkých čísel tvrdí, že medzi množstvom dobrých úmyslov sa musí zjaviť aspoň jeden zlý, a prečo neveriť matematike?

Ako vravím: Verím, ale nemôžem potvrdiť. Nezvyknem pritakávať bez dôkazov, bez toho, aby som sama nemala skúsenosť. Naopak, rada by som načrtla obrysy pohľadu z druhej strany. Obrázok ľudí, ktorí nemajú času ani peňazí nazvyš. Ľudí, ktorým je život a zdravie cudzieho zvieraťa prednejšie ako vlastné pohodlie.

Nikdy som necítila potrebu hádzať zodpovednosť na iných, ale všetko je len do času. Stala sa vec, na ktorú som bola krátka, a preto som sa musela obrátiť o pomoc inde. Išlo o dve mačky z kolónie v našej záhradkárskej osade. Už predtým sme celú skupinu socializovali (a že s divochmi nenaučenými na ľudské slovo a kŕmenie to chcelo trpezlivosti), na vlastné náklady dali sterilizovať, vybudovali im zateplenú „bytovku“. (Aby nedošlo k omylu: slovkom „my“ myslím „nás“, teda mňa a môjho manžela, nie nejakú organizáciu či spoločenstvo). Lenže stalo sa, že dve mačičky v krátkom čase po sebe ochoreli (tu je o nich celý článok). Kocúrika Tajka v osade fyzicky i duševne týral dominantný kocúr Karol z vedľajšieho rajónu. Keď Tajko v zime ochorel, nemal chvíľku pokoja, aby si v teple oddýchol a liečil sa. Karol ho odháňal od jedla, bil ho, kde ho zachytil, a Tajkov domček hojne pomaľoval vlastnými exkrementmi. Antibiotiká od veterinára vynervovanému a podchladenému kocúrikovi nezaberali – navyše to bolo v čase, keď auto pre vysoký sneh do osady nevyšlo a jediný spôsob, ako sa tam dalo dostať, bol pešo cez pole. Darmo sme mu každý deň nosili lieky a teplú polievku. Bolo by treba kocúrika zobrať do bezpečia, do tepla, do karantény… no u nás doma to nebolo možné. Vtedy mi kamarátka poradila jednu známu zo združenia Mačky SOS. Myslela som si, že cudzia osoba sa nebude chcieť zaoberať sopľavým a kašľajúcim kocúrom, ale za zavolanie nič nedám… Na druhom konci však nik nešomral, nevyhováral sa, ale hľadal riešenie a bol ochotný vlastnoručne pomôcť. Hneď, ako sa dalo, sme teda Tajka odviezli do Žiaru nad Hronom – lebo tam bol najbližší depozit s možnosťou karantény.

Tajko strávil v depozite u Darinky dlhý čas. Mnohokrát sme si volali, písali i zaskočili pozrieť, ako to vlastne v takom depozite vyzerá. Darinka to s Tajkom nemala jednoduché. Kocúr sa z choroby síce vystrábil, ale ukázalo sa, že väčšiu neplechu Karol narobil v jeho hlavičke. Zo sebavedomého, veselého čierneho fešáka sa stalo ustrašené, zakríknuté zvieratko, ktoré odmietalo vyjsť z karanténnej klietky, lebo iba tam sa cítilo bezpečne. Darinka jeho strach postupne prekonala, ale trvalo to mesiace, kým Tajko znova nadobudol sebaistotu a bolo ho možné ponúknuť na adopciu. Dnes si už, našťastie, užíva pohodlie skutočného domova.

Po skúsenostiach týmto depozitom sme teda nezaváhali, keď sa objavil druhý neriešiteľný problém – malá Tánička z „našej“ kolónie. Z ničoho-nič začala pĺznuť takmer do plešata, čo je v mínus 20-stupňovej zime pre vonku žijúcu mačku smrtiaci hendikep. Tánička poputovala tiež do žiarskeho depozitu, kde ju okamžite prevzali a s pomocou veterinára z nej urobili zasa krásavicu. Tánička sa dnes už volá ináč a je milovanou členkou ľudsko-mačacej domácnosti.

Medzitým ubehol čas a stalo sa veľa. Jeden kontakt robí druhý, čo sa vždy zíde, keď hľadáte domov pre mačence, ktoré nejaký fiškus prehodil u susedov cez plot. Telefónne číslo na ten či onen depozit či útulok príde veľmi vhod, keď potrebujete okamžite zariadiť chytenie a ošetrenie vyhodenej a zranenej mačky na druhom konci republiky. Keď treba vybaviť prevoz mačiatka k záujemcovi, keď sa potrebujete súrne dozvedieť, či dotyčný záujemca je skutočne seriózny alebo je to známy podvodník a tyran. Meno k menu sadá, a zrazu zistíte, že je viac takých ľudí, ktorí bez nároku na odmenu, bez náhrady za investovaný čas, peniaze, city a mnohokrát aj slzy, bez reptania pomáhajú, kde sa to dá. A kde sa nedá, aspoň poradia… Nielen spomínané občianske združenie, ale aj ďalšie, v ktorých ľudia pracujú po svojej platenej práci. Za prácu v združení nedostávajú nijakú mzdu, nikdy nemajú padla, robia to na úkor svojich rodín, domácností a čerpanie dovolenky tu býva veľmi komplikované. Vďaka nim sa zachránili tisícky mačacích a psích životov – a mnohé už neudržateľné životy boli ukončené dôstojne a bez bolesti, a nie v krutej agónii na smetisku či v jarku pri ceste…

Máte mačku a už sa vám minuli všetci známi, ktorým ste uplynulé roky rozdávali mačence? Verte, pozbierať ich a prehodiť cez múr cudzím ľuďom nie je riešenie. Že váš dedko to vždy zariadi ručne-stručne? Možno netušíte, že zabíjanie mláďat je nemorálne, proti Bohu i prírode, dokonca aj protizákonné. A na neslušnú hanbu a vláčenie po súdoch by stačil jeden šikovný neprajník, ktorý by ho pri tom videl. Že kastrácia je drahá? Možno, na jeden raz. Ale ušetrí vám ďalšie peniažky a hlavne zbaví starostí na dlhé roky. Stretávate každý deň na ulici kocúra, ktorý ťahá za sebou nohu alebo pre hnis nevidí? Je vám to jedno? Počujete každé ráno cestou do práce pod kríkmi mraučať tenké hladné hlásky, a napriek tomu vám nenapadá spojitosť s hŕbkou kožušiny, ktorá je už pár dní na placku pred vaším blokom a zatiaľ ju nik ani len neodtiahol na trávu? Nebodaj sa spoliehate na to, že raz si ich „niekto“ všimne, „niekto iný“, a pomôže? Vy ste si ich už predsa všimli, a vykašľali ste sa na nich. Ak na to nemáte odvahu alebo podmienky, stačí zdvihnúť telefón a zavolať kompetentným – ľuďom, ktorým nevadí, že im doma pribudne ďalší hladný krk, ktorému sa prinajmenšom spočiatku treba intenzívne venovať. Stačí proste niečo urobiť.

Áno, dediny a mestá sú prepsené a premačené. Ale aj preľudnené. To, ako sa správame k zvieratám, odráža naše správanie sa k ľuďom. Komu nezáleží na živote mačky, nezáleží mu ani na iných životoch, darmo sa bude oháňať demagógiami náboženského, ekonomického či sociálneho typu. Nie, pre dobro našej spoločnosti, pre naše dobro nikdy nič neurobia žiadni oni. Vždy to pre seba musíme urobiť my.


Poznámka: Na použitých fotografiách sú mačky, ktoré tiež boli nechcené a vyhodené. Ich samostatné príbehy môžete nájsť v ďalších článkoch seriálu Mačací denník.

© Alexandra Pavelková