Aby nedošlo k omylu: Do kina chodím v skutočnosti rada. Odjakživa. V časoch, keď lístok na detské predstavenie stál korunu, bol pre mňa zákaz ísť do kina najväčším trestom, ku ktorému sa rodičia uchyľovali výnimočne.
O mnoho rokov neskôr láska k filmom ovplyvnila môj výber vysokej školy. Táto láska pretrváva dosiaľ. Napriek sofistikovaným domácim technológiám sú proste filmy, ktoré treba vidieť v kine. Ponoriť sa do príbehu, nasať atmosféru. Vnímať hru obrazov, zvukov, aj tú špeciálnu vôňu, keď film tak zaujme, že sa celé kino vezie na jednej vlne a občas publikum začne spontánne tlieskať. A potom si zájsť do kaviarničky, nad obľúbeným nápojom sa vrátiť k filmu a urobiť si poznámky k recenzii.
Bohužiaľ, takto to funguje len v ideálnom prípade. Oveľa častejšie dá sakramentskú robotu vnímať film, pretože kino okupujú ľudia, ktorí sú presvedčení, že sedia doma v obývačke. Alebo vyrušujú z iného dôvodu. Ich zásluhou sa počas predstavenia upínate k jedinému svetlému bodu – že film si časom ešte raz pozriete doma.
Za takmer päť desaťročí, čo zadkom hobľujem kreslá kinosál, delím rušičov a rušičky do ôsmich základných kategórií. Väčšina z nich sa dá ľubovoľne kombinovať, čo mnohí aj činia, a tak zvyšujú efektivitu svojej schopnosti znechutiť film ostatným divákom.
1. Debatéri
Fajnšmekri si pamätajú kultovú hlášku zo seriálu Firefly. Pastor Book varuje kapitána Reynoldsa, že ak svojej novej manželke bude dávať sexuálne návrhy, zhorí v špeciálnom oddelení pekla vyhradenom pre pedofilov a tých, ktorí rozprávajú v kine. Pastora Booka mám vždy na pamäti, keď debatné krúžky prežijú trailery a pokračujú v činnosti aj po úvodných desiatich minútach filmu (tzv. akademická desaťminútovka). Bohužiaľ, nie sme všetci duchovní, a tak bežný človek občas stratí nervy. Avšak hlasný výkrik: „Držte -píp-, lebo vám ich -rozpíp-!“ spoľahlivo utíši celé kino – vlastníkom patentu na túto metódu je môj kamarát Ďuro Č., ktorý to odskúšal, keď sme boli na xXx. Mne sa osvedčila dámska verzia: „Nezaplatila som za to, aby som počúvala vaše reči!“ Nevýhodou tejto metódy je, že sa potom sami bojíte do konca filmu čo len pípnuť. Možno by stačilo „Ticho v sále, prosím,“ ale to nemôžem potvrdiť. Ak chcete vyriešiť vec potichu, je overené praxou, že občas pomáha, keď sa v tme preplazíte pomedzi sedadlá a pošepkáte skupinke, ktorá vyrušuje, aby držali -píp-, lebo im ich -rozpíp-.
Toto je len začiatok článku. Celý článok nájdete na stránke Blog SME, ak kliknete na tento odkaz: Osem typov ľudí, kvôli ktorým nerada chodím do kina
Vyšlo na Blog SME 14. 1. 2016.
© Alexandra Pavelková