Noc v meste,

Noc v meste

Z útrob podzemia sa linulo zelenkasté svetlo. V tesnom závese ho nasledovalo strašidelné jačanie a „tuc-tuc“ automatického bubeníka. Pri dverách stál plešatý chlap s plecami ako berlínsky múr. Párkrát som sa nadýchol, aby som upokojil rozbúšené srdce. Otrčil som holohlavcovi zápästie označené pečiatkou a vkročil som dnu.

Ovalil ma pach cigariet a marišky. Sekundu na to mi do hrude udrela päsť. Vypeckované repráky ma skoro vystrčili naspäť na ulicu, ale hrdinsky som sa zaprel do burácajúceho vzduchu a pomaly sa prebíjal k baru. Hlava na hlave, úd na úde. Páriky sa snažili prekričať niečo, čo by sa s veľkou dávkou fantázie dalo nazvať hlasnou hudbou. Všetko sa zlievalo do jedného neznesiteľného rámusu, ktorý mi šiel roztrhnúť hlavu. A navyše steny. Všade dookola steny obložené zrkadlami, lesklým kovom, svietiacimi serepetičkami, pascami pre oči i uši. Neznášam mesto.

Neznášam smrad. Neznášam domy, ktoré ma obklopujú ako väzenie. Obloha je zarámovaná strechami a zastretá smogom, občas dokonca strácate vieru v jej existenciu. Neznášam autá, ktoré sa hýbu prirýchlo a nikdy nie sú tam, kde by mali byť. Nenávidím tvrdé chodníky narážajúce do nôh, opilcov opretých o stánky s rýchlym občerstvením, reflektory a svietiace reklamy výkladov… Je milión vecí, ktoré v meste nenávidím. Ale dnes si nenávisť nemôžem dovoliť. Nie, ak som na love.

„Mai Tai,“ zareval som na barmana, keď na mňa konečne došiel rad. Okom nemrkol, že si pýtam taký zženštilý nápoj. Možno ma pod sieťovaným tričkom a obtiahnutými koženými nohavicami ošacoval a nápoj k dojmu zapadol. V skutočnosti mám rád vôňu rumu a horkastú arómu amareta na jazyku. Ale najviac zo všetkého ľúbim tú pachuť kôstok a citrusu. Pripomína mi živice a triesloviny. Proste domov.

„Vyznáš sa,“ privinul sa ku mne hlas, ktorý mi rozvibroval črevá. Keď som z pohára vyhodil blýskavú palmičku a ostatné dekoračné smetie, uznanlivo nadvihla skvostne klenuté obočie. „Objednáš aj mne jeden?“

Premeral som si ju od ryšavých vlasov cez nápadne namaľované pery, belostne biely krk odrážajúci sa od bordovej blúzky, až po dlhé nohy navlečené do elasťákov a čižiem siahajúcich po kolená. „Ak zaplatíš aj môj.“

Jej smiech prekonal diskdžokejovu veľkolepú snahu pripraviť všetkých prítomných o sluch. Opona z nezmazateľného rúžu sa roztiahla a ukázala dokonalé zuby. „A čo za to?“

Preglgol som, hľadiac do tmavozelených očí. Nie, nedá sa povedať, že by bola vyslovene krásna, ale cez tú snehobielu kožu, cez tie oči sa čosi tlačilo von. Niečo ako oheň, ako život, ako smrť. Zatúžil som natiahnuť ruku a dotknúť sa tej prežiarenej pokožky, hoci by som sa mal chytiť plameňom. Predo mnou stála Žena, stelesnenie mokrých snov, Venuša milótska i tá vestenická, čo len chcete, stačí, ak sa zadívate do tých očí. To práve ju hľadám každú noc, a ju som aj našiel. Aspoň dúfam.

„Neviem, čo povieš. Tanec? Na začiatok.“

Štrngla si so mnou. Pomaly sme sŕkali cez slamku, vzájomne sa ohmatávajúc pohľadmi. Celý bar pre nás zmizol, aj svetlá aj davy naokolo, odďaľovali sme chvíľu, keď sa vzájomne dotkneme telami, len naše oči sa rozprávali rečou hormónov a niečoho navyše.

A potom sa ukázalo dno. Poháre cvengli o pult. Ovinula mi chladné rameno okolo krku a zrazu som sa ocitol na veľkom drevenom kruhu, uprostred spotených tiel. Do uší sa nám zarezávala hudba, ale bolo mi to jedno, vnímal som len ju, jej ladné pohyby, hypnotické oči a široký, bieloskvúci úsmev. Voňala krvou a mliekom. Pružné telo sa pod mojimi rukami vlnilo, menilo smer a tvar, nič nebolo isté, okrem jediného: To je ona, ona je tá pravá. Tejto noci.

Na preplnenom parkete sa mi nedostávalo dosť vzduchu. Zakopol som a strhol ju so sebou. Udržala rovnováhu a drobnou dlaňou zachytila aj mňa. „Chceš ísť von?“

„Rád,“ zachripel som.

Dlhé nechty mi škrabli zápästie. Pršteky mi vkĺzli do dlane, a teraz to bola ona, kto ma viedol pomedzi páchnuce dychy, lesknúce sa tváre preč. Potácal som sa za ňou hore schodmi, srdce mi bilo ako zvon v očakávaní niečoho viac. Keď vyhadzovačovi namiesto pečiatky ukázala prostredník, uškrnul som sa, a ona sa natiahla na špičkách a pobozkala ma na odhalený krk, hneď vedľa ohryzka, trochu dlhšie, než býva zvykom.

„Ideme do parku?“

Zaváhal som, ale predsa len prikývol. „Vari máme na výber?“

Park mám rád, aj keď je to uväznený les, v reťazi z kovaného plotu, s okovami betónových lavičiek. V parku sú stromy a náznak života, hoci ozaj len náznak. Ale keď neprší, aspoň kvapká. Keď sme prechádzali okolo statného duba strážiaceho parkovú bránu, načiahol som sa a letmo pohladil jeho drsnú kôru. V slabom svetle to vyzeralo, akoby sa na nej čosi hýbalo, prihováralo sa mi.

„Čo sa tam opieraš? Vari sa bojíš tmy?“ zavolala na mňa, napoly ukrytá za kríkmi.

Ja sa nebojím ničoho.

Len čo sa zúbožené svetlo rozbitého kandelábra rozplynulo za plotom zlatého dažďa, pritisla sa na mňa. Bunda zletela na zem, o sekundu na to sa za ňou pobralo aj sieťované tričko. Letmo som sa obzrel, či nás nik nepozoruje, ale nedala mi príležitosť sledovať okolie. Pod jej dychom mi na hrudi naskočila husia koža, jazyk sa obtrel o bradavku a pokračoval ku krku.

„Si nejaká žiadostivá,“ zamrmlal som do húštiny ryšavých vlasov a zašmátral po háčikoch na podprsenke.

„Ani nevieš ako.“

Jej prsty mi ako drobné hady vliezli pod zips a hravo, naozaj hravo si s ním poradili. Druhou rukou mi pohladila svalnaté plece. „Hmmm,“ zatiahla. „Nie si veľký, ale pevný a pružný ako strom. Plný šťavy. Takých mám najradšej.“

Keď sa dotkla môjho brucha, v ťažisku mi vybuchol plameň a dral sa von. Odkopol som fľašu od lacného vína, nohou opatrne okúsil trávu za lavičkou, a jemne som ženu položil na chrbát.

„Naozaj chceš?“

Namiesto odpovede sa vzopäla oproti mne, objala ma studenými rukami a strhla na seba. V hlave mi zatrepotal vystrašený vtáčik, čo keď… čo keď sa mýlim, ale hneď som ho poslal drichmať. No a čo, prinajmenšom si užijem. Zahákol som palce za obe gumičky a naraz ich stiahol nižšie. Jej dlane sa posunuli do stredu môjho tela a zašmátrali. To, čo objavila, ju očividne naplnilo spokojnosťou, pretože zvrátila hlavu dozadu a z plného hrdla sa rozosmiala.

„Zdá sa, že sa ti všetka krv zhromaždila na jednom mieste,“ vyrážala zo seba medzi záchvatmi smiechu.

Nemohol som nič viac než prikývnuť.

„Nuž, vyskúšame!“ nadýchla sa akoby k ďalšiemu výbuchu smiechu, no zrazu sa jej hlava ako blesk stočila ku mne. Karmínové ústa sa otvorili doširoka ako u útočiaceho hada a s haďou rýchlosťou sa jej zuby zaťali do môjho krku.

V tej istej chvíli som konečne do nej vnikol.

Svet explodoval v červenej hmle. Smerom k zlatému dažďu sa vzniesol ryšavý chumáč a vlhko pleskol vedľa odpadkového koša. Trávnik skropila jasnočervená spŕška. Keď som sa snažil pozviechať na kolená, kĺzalo sa mi. Otriasol som sa. Zakrvavenými rukami som pozbieral jej šaty, čižmy i šupku podobnú zvlečenej hadej koži, čo po nej zostala, a hodil som to do koša. Špinu v parku nemám rád.

Dub pri bráne netrpezlivo zaševelil listami.

„Už idem.“

Pribehol som k nemu. S úľavou som sa oprel o drsnú kôru a počkal, kým sa otvorí, aby ma mohol vtiahnuť dnu. Domov.

Je milión vecí, ktoré my dryády v meste nenávidíme. Ale je to naše mesto. A upírov v ňom nenávidíme zo všetkého najviac.


Vyšlo vo Fantázia OnLine 22. 11. 2010 ako nesúťažná, modelová poviedka v rámci súťaže Ohnivé pero.

Vyšlo

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio