Kocúri, ktorí videli svetlo na konci tunela,

Bucko na výprave po podstienke
Denný bes a Nočný bes
Nočný bes a Denný bes
Mám ti jednu zavesiť?
Sirka a Bucko radi pracujú pri počítači
Sirka a Bucko v súrodeneckom objatí
Sirka nás volá spať
Žabko a Bucko spinkajú
Sirka vylákala Žabka pohrať sa
Žabko študuje vres
Žabkov typický postoj
Žabko s Buckom - nedeľné zdriemnutie
Aha, čo som ulovil
Žabko váha, či ísť von
Asi je tam pavúk
Bucík naháňa chvostík
Žabko je ako bežec takmer dokonalý

Odriekaného chleba najväčší krajec, hovorí sa. Kocúri Bucko a Žabko o tomto porekadle vedia svoje.

Ich životná dráha pre nás začala deň po návrate z dovolenky, keď sme ich po istých peripetiách konečne vydolovali spod haldy dreva v susedstve nášho domu (celý článok). Vlastne nevydolovali. Skôr vyprosíkali, pretože pod metráky guľatiny a dosák sa nedalo dostať bez toho, aby sme riskovali, že sa drevo zvalí a pochová nebožiatka pod sebou. Našťastie aj po dlhom hladovaní mačiatkam ostalo dosť síl, aby vyliezli za ľudským hlasom aspoň na dosah ruky. Teda, aspoň dve vyliezli. Zvyšní dvaja kocúri sa vyplazili, trasúci sa na celom tele, od ňufáčika po koniec chvostíka ufúľaní od blata, ale ich oči žiarili šťastím. A keď nastúpila striekačka, papali a pili tak, že sme im nasilu museli robiť prestávky, aby si neublížili.

Nevyzerali dobre. Po troch dňoch prežitých bez mamy, bez vody a jedla, ukrytí pred obrovským vlčiakom ani nemohli vyzerať lepšie, takže zdravotný stav dvoch mačiatok sme pripisovali dehydratácii a vyčerpaniu. Do rána sa však stav nezlepšil. Pruhovaný kocúrik sa triasol, mal problém udržať rovnováhu a trafiť hlavičkou do misky, a ten čierny… ten sa ani nepostavil na nohy. A tak sme ich hneď ráno zobrali k veterinárovi s malou dušičkou, pretože uspávacia injekcia je to, z čoho má každý normálny človek nočné mory.

„To sa stáva,“ povedal veterinár. „Niekedy sa nervové zakončenia vyvíjajú neskôr. Pichneme im B-dvanástku, dáme antibiotiká, ak je tam nejaký zápal, a uvidíme.“

Kocúri podstúpili bolestivú injekciu a keďže pred nami boli 4 dni sviatkov, dohodli sme sa na odklade – buď sa to zlepší, alebo nie, a potom sa uvidí.

Štyri dni na to, že sa uvidí, sú ale veľmi chúlostivá záležitosť. Každý deň má 24 hodín a z nich každá 60 minút. Za ten čas kŕmite drobcov z fľašky, z mištičky i rukou. Za ten čas x-krát umývate veľmi životaschopné a nahnevané klbko. Poradiť si s hladovkovou hnačkou je obtiažne aj u mačiatok, ktoré dokážu chodiť a stáť na nôžkach, nie to ešte u tvorčeka, ktorý má od plazenia zodratú srsť na bokoch, ktorý sa nedokáže ani len pretočiť na bruško a udržať hore hlávku. Za ten čas, ak si ušetríte chvíľočku pre seba, brúsite po internete a hľadáte informácie, čo sa im asi mohlo stať a ako by sa to mohlo vyriešiť. A prerábate byt, montujete a lepíte rôzne pomôcky, zháňate plienky a čokoľvek, čo by uľahčilo život drobčekovi, ktorý pusou ani netrafí podávané jedlo, zato vám vie veľmi vehementne dať najavo, aký je hladný.

A keď vám po troch dňoch pozrie inteligentnými a na všetko odhodlanými očami do tváre a veľmi zreteľne povie „mama“, ste nadobro v keli.

Na štvrtý deň sa zišlo konzílium veterinárov a spoločne sme prehodnotili situáciu. Keďže sa vylúčili ostatné choroby a úrazy, ostala len teória o ťažkom pôrode, ktorého následkom bolo poškodenie mozgu podobné detskej mozgovej obrne (DMO). Múdre knihy vravia, že situácia sa môže časom vylepšiť, teda o týždne až mesiace… Mozog totiž dokáže obísť poškodené spoje, vytvoriť si vlastné „bypassy“ a nahradiť stratené funkcie novými. Avšak už nie prirodzenou cestou, ale „odkukávaním“ od zdravých mačiek a neustálym precvičovaním. Takže malí lapaji si nášho veľkého kocúra Bimka dosadili do pozície zbožňovaného Batmana a oni sa pasovali za Robinov.

Naštudovali sme si všeličo Vojtovej metóde, nakúpili vitamíny a kvalitnú stravu, ale nebyť neuveriteľnej vôle žiť a byť „normálnymi“, ktorú kocúrici prejavili, iba by sme tápali v hmle. Kvôli ich „schopnostiam“ sme ich pomenovali Bucko a Žabko. Atraktívne bodkovaný, svetlohnedý Bucko dostal meno pre svoju silu, húževnatosť a snahu dokázať všetko prvý a sám a pokiaľ možno hneď. Jediné, čo mu robilo trochu problémy, boli „brzdy“. Nie vždy sa mu podarilo odhadnúť brzdnú dráhu, nuž často použil hlavu ako pästný klin. Ktovie, koľko modrín sa ukrýva pod jeho hodvábnou srsťou… Žabko si zasa poradil s hendikepom vďaka svojej naozaj výnimočnej inteligencii. Aj keď bol od začiatku na tom fyzicky horšie, vždy mal vôľu: „Ak to nejde takto, musí to ísť ináč.“ Naučil sa poležiačky odrážať zadnými nôžkami a dokázal tak prekonať naraz aj pol metra – pravda, o korekcii smeru vtedy ešte mohol iba snívať. Prekonanie dvoch metrov vzdušnou čiarou mu trvalo niekoľko minút, ale nakoniec vždy dokázal, čo si zaumienil. Stačilo mu ukázať mačací záchod, a už nikdy neurobil potrebu mimo neho. To, čo nezvládal pomaly, zvládal rýchlo – kde nepomohla šikovnosť, zabrali pazúry, a tak si žiadna sedačka nemohla byť pred ním istá. Až raz prišiel deň, keď sa prevalil na bruško a vydržal tak zotrvať. Akonáhle „chytil grif“, bolo len otázkou času, kedy sa dokáže postaviť na nôžky. To bolo radosti, keď urobil prvé ozajstné kroky!

Medzitým sa pre jeho zdravého bračeka Šeďulka našiel trvalý domov a dnes žije ako člen rodiny s dobrou maminou a ocinom, múdrym dievčatkom a dôstojnou pani Birmou. Ale situácia sa skomplikovala – náš dom sa išiel prerábať a bolo sa treba vysťahovať. Kam s toľkými zvermi? Prenajatý byt padol, rodina sa rozliezla po príbuzenstve. Zostala som doma v jednej obývateľnej izbe so zdravými mačkami. Ale pre kocúrikov by bolo stavenisko príliš nebezpečné, a tak na niekoľko mesiacov odcestovali na ďaleký východ. Tam podstúpili veterinárne vyšetrenie, ktoré potvrdilo pôvodnú diagnózu – zdraví, silní, s výbornými reflexami, ale s poškodenými nervovými spojmi. Zároveň boli aj zaočkovaní a vyfasovali vlastné preukazy. U láskavej Mirky za pomoci jej rodičov ďalej rástli a rozvíjali svoje schopnosti. Naučili sa množstvo vecí, hlavne šplh do kresla, zoskok s parakotúľom, vankúšovú bojovú stratégiu a mačací dvojboj – naháňačka s rolovaním kobercov.

Veru naháňačka. Bucko i Žabko rýchle pochopili fyzikálne zákony, ktorými sa riadia bicyklisti – pri dosiahnutí istej rýchlosti je udržanie rovnováhy oveľa ľahšie. A vari mačacím chlapcom vo veku, ktorý by sa dal prirovnať k 13 – 14 ľudským rokom, treba rozkazovať, aby sa naháňali? Naspäť do už prerobeného domu sa vrátili vyše trojkiloví fešáci samý sval (a kde-tu modrina). Po pár dňoch vzájomného syčania sa do ich hier znova zapojila ich sestra Sirka (ktorá u nás tiež ešte stále čaká na nový domov) a podujala sa učiť ich všetkým kúskom, ktoré dokáže ona sama. Krátko nato všetci traja podstúpili kastráciu a sterilizáciu.

A tak dnes kocúri okrem behania a skákania zvládajú za pomoci pazúrov aj parapet či vysoké škrabadlo (dolu ich radšej treba zložiť). Na Buckovi jeho chybu takmer ani nepoznať. Iba jeho chôdza je menej ladná ako u zdravej mačky a pri každodenných naháňačkách sa mu občas podarí naraziť do nábytku. Je to však mačací frajer, ktorý si z jednej hrče na čele problém nerobí a tvrdohlavo sa púšťa do všetkého, z čoho kuká aspoň trocha adrenalínu. Po chytačke rád relaxuje „v kine“, na svojej stoličke na presklenej verande, odkiaľ dokáže hodiny pozorovať všetko dianie naokolo a kontemplovať.

Žabko je výmyselník a špekulant. Oboch svojich silnejších a rýchlejších súrodencov dokáže obalamutiť a prefíkane prepadnúť zo zálohy. Napriek tomu, že má s rovnováhou väčšie problémy ako Bucko, je oveľa opatrnejší a sám prišiel na to, ako efektívne amortizovať pohybovú energiu. Je to životaschopné, hyperaktívne, prešibané malé šidlo. Stačí však, aby ste ho pohladkali, a okamžite nahodí svoj šesťvalcový motor a pradie tak, že Harley Davidson zhrdzavie od závisti. V žiadnom prípade ho netreba podceňovať, pretože keď sa mu chce, dokáže sa presunúť z izby do izby v zlomku sekundy. Táto vlastnosť v kombinácii s jeho antracitovou farbou, ktorá ho v podvečer robí takmer neviditeľným, mu priniesla prezývku Night Fury – Nočný bes.

Nočný bes Žabko a Denný bes Bucko dorástli do štádia, keď by mohli byť schopní plnohodnotného života v nových rodinách. Nevyžadujú nijakú zvláštnu starostlivosť – iba trochu pochopenia a opatrnosti. Bolo by vítané, keby v ich novej domácnosti už bola nejaká zdravá mačka, ktorá by im stále išla príkladom. Za pozornosť sa obaja vedia odvďačiť neskutočne nežnou láskou, akú dokáže dať len tvor, ktorý vie milovať bez výčitiek a pochybností. Vedeli by spestriť život skúsenejším ľuďom, ktorým sa deti rozleteli po svete, a majú pocit nenaplnenia. Bucko a Žabko sa dokážu tešiť z každého okamihu, ako väčšina tých, ktorí už videli svetlo na konci tunela. A túto radosť vedia odovzdávať ďalej.

Kontakt: e-mail: alexandra.pavelkova@gmail.com, tel. 0905 156 286. Lo­kalita Zvolen, dovoz po dohode možný.

Pre zväčšenie fotografií kliknite na náhľady. Názov fotky sa ukáže, ak prejdete myšou ponad fotku.

Mima robí dozor Žabko loví včelu Bucko si ulovil udicu
Sirka pozoruje vtáčiky Pásli mačky valasi Jin a jang
© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio