Promócie si zvyčajne spájame s niečím slávnostným a radostným. Najprv uponáhľané sácanie sa pri nácviku, zbožné prianie vystúpiť na vysokých podpätkoch pred magnificencie, spektability a honorability bez pádu.
Prepotené košele pod sakami, rozžiarení rodičia a priatelia, babka, ktorá v ruke žmolí obálku s hotovosťou a načúva, či už volajú toho jej „inžiniera“. A potom rozjarené fotenie sa a slávnostný obed či večera.
Aj v našej škole sa to počas ostatného mesiaca hemží pestrými šatami, kravatami a kyticami. Toľko očakávania, toľko radosti naraz pôsobí nákazlivo. No nebýva to vždy takto. Občas sa stanú veci, ktoré končia všelijako, len nie vzájomným objímaním sa a pripíjaním na čerstvý titul.
Takto pred rokom či dvoma som šla po čosi krížom cez vestibul. Oproti mne kráčal vyobliekaný starší pár, mierne dezorientovaný, nuž som sa opýtala, či niečo nepotrebujú. Priznali, že hľadajú pani inžinierku, nazvime ju napríklad Anna B.
Automaticky som si pomyslela, že zrejme boli niekomu na promóciách a chcú využiť príležitosť navštíviť nejakú známu. Inžinierku Annu B. som si síce nepamätala, ale v škole pracujú stovky ľudí a nie každého poznám po mene.
„Poďte so mnou,“ hovorím. „Na vrátnici máme telefón a interný zoznam, tam ju vyhľadáme a zavoláte jej vnútornou linkou.“
Ochotne cupkali za mnou, ale keď som začala listovať v zozname, panej akoby pod natupírovaným účesom dačo docvaklo a hovorí: „Ale ona tu nepracuje. Ona má dnes promócie.“
„Je to naša dcéra,“ dodal pán. „My bývame už roky v zahraničí, ale chceli sme ju prekvapiť. Aj dar sme priniesli.“
V duchu som prevrátila oči a opýtala sa, na ktorej fakulte študovala. Po chvíli dohadovania sa mi to povedali. „To je síce v inej budove, ale zavoláme tam na študijné oddelenie, a oni nám dajú vedieť, o koľkej vlastne vaša Anna tie promócie má.“
Po pár pokusoch som sa dovolala k dotyčnej referentke a vysvetlila jej, že tu mám dvoch bezradných rodičov, čo prišli dcére Anne B. na promócie.
„Ale my dnes promócie nemáme,“ odpovedala.
„A kedy máte?“
„Inžinierske sme mali pred dvoma týždňami a bakalárske minulý týždeň.“
„A nemôže ísť s nejakou inou skupinou? Respektíve, vedeli by ste mi, prosím, pozrieť, kedy mala či má mať promócie?“
Pri mojej otázke pani B. znervóznela, stisla sviatočnú kabelku a pán zalapal po dychu. Mrkla som na nich, že snáď všetko bude v poriadku.
„Anna B.?“ opýtala sa referentka ešte pre istotu.
Pre istotu som sa spýtala rodičov. Odpovedali.
„Áno, Anna B. Nie, nevydala sa, nemenila si priezvisko,“ potvrdila som.
„Už to mám,“ povedala do telefónu študijná referentka. „Ale… neviem, či vám to môžem povedať.“
„Nevadí, dám vám k telefónu jej otca.“
„Nie, radšej nie!“ referentka skoro vykríkla. „Ehm, dotyčná študentka predčasne ukončila štúdium v roku 2010. Odvtedy o nej nemáme žiadne záznamy.“
Poďakovala som a položila.
„Bohužiaľ…“
Pri pohľade na moju tvár pani B. začala spätkovať. Ledva som im oznámila, čo som sa dozvedela, pani zovrela kabelku ako štít a so slovami: „Idem to povedať strýkovi Štefanovi,“ doslova utiekla do letnej horúčavy.
Pán v priebehu sekúnd niekoľkokrát zmenil farbu a bez slova sa vypotácal von.
A to je všetko. Neviem, čo sa dialo potom, ani som sa nedozvedela, čo sa stalo predtým. Rozhodne som však tým ľuďom nezávidela. Nechať sa klamať celé roky, možno posielať dcére peniaze na štúdium, a namiesto očakávaného radostného prekvapenia utŕžiť sklamanie a hanbu, to nemožno priať nikomu.
Tak sa toho roku radšej teším z tých, ktorí sa oblápajú a fotia pred aulou, aj keď zajtrajšok už pre väčšinu z nich nebude taký veselý. Teším sa s nimi.
A hlavne sa teším na dovolenku.
Uverejnené na Blog SME 10. 7. 2015.
© Alexandra Pavelková