Zrada, láska a pomsta, Duna. Réžia a scenár: John Harrison

Téma lásky, zrady a pomsty bola už na sitku televíznej obrazovky miliónkrát prekvapkaná, preosiata pieskom floridských pláží, ubitá argentínsko-mexickými seriálmi a rozstrieľaná všetkými tými renegátmi, hrobokopmi a highlandermi (ehm, toto znie ako diagnóza kožného ochorenia). Tentokrát nadnárodný štáb pod finančným škrtidlom Richarda P. Rubinsteina a Davida Kappesa siahol po osvedčenej klasike a stvoril trojdielny televízny film s trochu prehodeným obsahom – o Zrade, Láske a Pomste.

Hádam sa tentokrát neprehreším proti recenzentskému kódexu, keď poviem obsah filmu, ktorý nedávno prebehol na stanici Pro7. Veď väčšina z nás ten príbeh dávno infiltrovala, podaktorí aj niekoľkokrát, v nesmrteľnej knižnej predlohe Franka Herberta. A toho, kto nerád listuje v hrubých knihách, určite neobišla Lynchova kontroverzná verzia filmu z roku 1984.

Zrada bola ústredným motívom prvého televízneho dielu. Kto – koho – kde – ako – a za čo sú najčastejšie otázky, nad ktorými hrdinovia dumajú a pri ich riešení používajú závideniahodnú šikovnosť. „Nikdy nikomu never,“ hovorí Gurney Halleck (P. H. Moriarty) svojmu zverencovi Paulovi pri nespočetných lekciách sebaobrany. Má pravdu. Pokiaľ postavenie večne ohrozovaného dediča vojvodu Leta Atreida (William Hurt) a jeho jedinej konkubíny, benegesseritskej čarodejnice Jessiky dovoľuje človeku ponechať si nejaké ilúzie, Paul ich stratí vo chvíli, keď je celý jeho život, napriek všetkým protiopatreniam, v okamihu zašliapnutý do piesku. Zrada tu má hlboko ľudský rozmer – sám zradca je skôr obeťou ako zločincom. Vojvoda Leto sa vlastne obetuje vlastnozubne, a v poznaní súvislostí dokážeme dokonca pochopiť aj motiváciu ctižiadostivého, perverzného, ale tak strašne sa mýliaceho baróna Harkonnena. Prečo chce Vladimir Harkonnen (Ian McNeice) vyvraždiť všetko, čo má niečo spoločné s menom Atreides? Nuž, jednak to má v povahe, ale hlavne, na rozdiel od našich predstaviteľov, uvažuje ekonomicky a je mu jasné, že ten, kto vládne Arrakisu, vládne celému svetu. Táto púštna planéta, kde ani pánboh nevie, čím sa jej obyvatelia živia, totiž okrem stavebného materiálu oplýva jediným prírodným bohatstvom – korením. A na korenie beží celý civilizovaný vesmír – bez neho by boli navigátori kupeckých kozmických lodí slepí ako dvojdňové mačence, alebo už spomenutí slovenskí mocipáni. Meno Atreidov zapísané prstom do piesku teda odvial vietor a v nádhernom paláci uprostred púšte sa Vladimir môže venovať svojim neheterosexuálnym koníčkom.

Láska, rovnako ako zrada v predchádzajúcom dieli, má tiež široké spektrum možností. Po tom, ako Paul s Jessikou na labilnej muchoptére prežijú piesočnú búrku, dostávajú sa medzi fremenov, púštnych ľudí. V drsnom prostredí, kde voda znamená život i základ náboženstva, kde tvorcom je piesočný červ Shai-Hulud a mesiášom syn Ctihodnej matky, Paul nielenže má možnosť pochopiť viaceré dosiaľ utajené aspekty v živote svojej matky, ale spoznať aj nezištnú lásku statočnej a múdrej Chaní (Barbara Kodetová). Paul sa naučí, čo to znamená darovať vodu mŕtvemu a dostáva nové meno, Muad’Dib. Nič však nie je zadarmo. Mladý Atreides musí vybojovať veľa fyzických i vnútorných bojov. Platí priveľa, asi preto, že sa od neho priveľa očakáva.

Ani v paláci nezaháľajú. Intrigy a klamstvá sú tu jedinou cirkvou. Princezná Irulán (Julie Cox) vôbec nie je taká naivná, za akú ju otec, cisár Shaddam IV (Giancarlo Giannini) považuje. Inteligentná dievčina, od malička pripravovaná hrať úlohu najvýhodnejšej štátnej investície, má svoje vlastné metódy, ako sa dostať k svojmu cieľu. Pozadiu i decentnému poprediu cisárovej dcéry je venovaný oveľa väčší priestor, ako v pôvodnej literárnej predlohe. Irulán akosi neverí, že Paul Atreides je mŕtvy a tuší, že medzi jeho zmiznutím a novým pohybom v púšti je určitá spojitosť. Neváha svojou krásou očariť samoľúbeho Harkonnenovho synovca Feyda (Mathew Keeslar, mňam! – hral napríklad v Scream 3) a použije všetky triky, aby z neho dostala potrebné informácie.

Kým trochu nudnú Zradu oživovala iba červená Vladimírovská farba a útok piesočného červa na ťažobnú plošinu, Láska sa s buričskými myšlienkami uberala od síča k síču, Pomsta je jednoznačne najsilnejším dielom trilógie. Po požití Vody života sa Jessika stáva skutočnou Ctihodnou matkou, rovnako ako jej dcéra Alia, ktorá sa obradu zúčastnila ešte pred svojím narodením. Paul a Chaní si zariadili vlastného dediča, ale pri organizovaní odboja proti nenávideným Harkonnenom ani jeden z nich nemá na dieťa príliš veľa času. Tlak túžby po spravodlivosti, po poznaní a sebaurčení logicky vyústi do neslýchaného činu – Paul vyskúša na sebe účinky červieho výronu, Vody života. Výsledok je presne taký, aký Ctihodné matky dlho očakávali, a zároveň sa ho obávali – zrodil sa Kwisatz Haderach. Na rozdiel od matiek, ktorým droga umožňovala iba prepojenie pamätí a spojenie s minulosťou, muž, ktorý obrad prežije, je schopný vidieť v čase dopredu. Paul prezrie, kam viedli šľachtiteľské techniky ctihodných matiek. A ako hovorí – už „sa nebude iba prizerať budúcnosti, ale sám bude strojcom osudu“. Naplniť svoj sen pomocou náboženstva je Muad’Dibovi proti srsti, pristupuje naň však ako na cestu menšieho zla.

Ale diabol a Vladimir Harkonnen nespia. Smrť syna je poslednou kvapkou dokonalosti Paulovho predurčenia. Nový Jazdec piesku, berúc si na pomoc ekologický systém Arrakisu a svojich fremenov, nedáva cisárovi veľmi na výber. Po nevyhnutnom súboji s Feydom (mňamm!) ďalšej konfrontácii zabráni princezná Irulán, keď si spomenie, v čom je jej najvyššia hodnota.

Dohodnú sa podmienky nasledujúcej mierovej spolupráce. Cisárovi zostáva luxusné vyhnanstvo, Paulovi celoživotná milenka Chaní a zvyšok sveta, fremenom vidina lesov a záhrad, Shai-Huludovi ohraničený kus púšte. Iba Irulán stojí osamotená vo svojej vznešenosti a kráse, aby mohla svoj život venovať príbehom o mužovi, ktorého v skutočnosti nikdy nebude môcť nazvať svojím manželom.

Je veľmi ťažké previesť geniálne Herbertovo dielo na filmové plátno, alebo televíznu obrazovku, a ľutujem každého, kto si na to trúfa. Navyše, 40 miliónov mariek (aj keď ja osobne by som bola s nimi spokojná) je na taký projekt jednoznačne málo a je to vidieť. Režisér John Harrison (Tales from the Darkside, Profiler) urobil, čo bolo v jeho silách. Mnohí mu budú vyčítať dialógy doslovne prevzaté z knihy, rovnako, ako pred šestnástimi rokmi Lynchovi vyhodili na oči každú kreáciu, ktorou sa od Herberta odchýlil. Mysteriózne vnútorné dialógy, ktoré vlastne vysvetľujú polovicu deja, vizuálne skryštalizoval v Paulových snoch a halucináciách.

Samotná úloha charizmatického Paula Atreida je niečo, o čo sa televízni herci asi netrhajú. Rovnako ako na Kylovi McLachlanovi, aj na Alecovi Newmanovi vidieť určitú nerozhodnosť, ako si so zložitým duševným životom hlavného hrdinu poradiť. Na rozdiel od McLachlana však Newman vytvoril hrdinu, ktorému, napriek jeho jedinečnému postaveniu, nebudete závidieť, ktorému budete držať palce a poľutujete ho.

Hudba Graeme Revella (Vrana, Od súmraku do úsvitu, Čiernočierna tma, Titan A. E.) unáša do arabských púští tam, kde to obraz nestíha. Teodor Pištěk je dokonalým krajčírom, schopným ušiť šaty, ktoré na cisárskom dvore pôsobia vzletne a vznešene, vonku zasa pekne pri piesku a funkčne. Rovnako, niektoré momenty filmu, na ktorých sa podpísal Ernest Farino, sú nezabudnuteľné – útok červa na ťažobnú plošinu, efektná púštna búrka, alebo iba taká obyčajná ovisnutá mŕtvola starého otca, voľne pohodená na suspenzoroch. Nepáčilo sa mi viac vecí. Poznám ľudí, ktorí skutočne vedia používať hlas a ich technika má ďaleko k jednoduchému triku, aplikovanému v tejto trilógii. Nepáčili sa mi kulisy, z ktorých trčala buničina, umelina a hektolitre farieb. Prizabil ma červí grc. Sklamali ma „bojové“ scény, pripomínajúce skôr symbionta baletu a aerobiku. Nepozdávala sa mi tu príliš mäkká Jessika. Nie je to vina Saskie Reevesoovej, ale Jessika mala byť žena, ktorá je vycvičená prežiť v každej situácii, a neľútostne zabiť každého, kto by sa snažil o opak. Vadilo mi, ako tvorcovia pochopili ibádovú farbu fremenských očí. Tie modré reflektory mohli ich majitelia pokojne používať v prítmí síča namiesto lumín. Znechutili ma samotní fremeni, pretože namiesto asketických púštnych vytrvalcov tu vyzerali ako drvivá väčšina štamgastov Viktorky, ktorých jediná fyzická činnosť je hádzanie šipiek a obracanie krígľov. A najviac by pomohlo ignorovať priestor, ktorý tvorcovi dáva televízna séria, a zostrihať Dunu na poriadny film.

Ale.

Mám to nahraté na videu. Bez reklám.

A pozriem si to zakaždým, keď budem mať chuť na niečo, nad čím sa treba zamyslieť. Keď budem mať slinu na niečo pekné. Keď budem chcieť niekomu držať palce alebo niekoho poľutovať.

A nebude sa mi chcieť otvárať tú KNIHU.

Dune. TV miniséria. Réžia a scenár: John Harrison. Špeciálne efekty: Ernest Farino. Hudba: Graeme Revell. Kamera: Vittorio Storaro. Trikrát 90 minút (bez reklám).


In: Fantázia 18, 2001

©

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio