Rozum a srdce na správnom mieste, Interview so Zuskou Stožickou
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Zuska Stožická sa dostala do povedomia čitateľov a priaznivcov fantastiky ešte ako stredoškoláčka píšuca pod menom Zuska Minichová. Odvtedy úspešne zaútočila na niekoľko súťaží, spoluautorsky sa podieľala na antológii sci-fi poviedok Mozaika rôznobežných ciest a v roku 2007 jej vyšiel prvý samostatný autorský debut Črepiny z oblohy. V súčasnosti sa venuje hlavne profesionálnej kariére, ale fantastikou žije ďalej.
Zuska, my sme sa kedysi zoznámili na literárnom seminári v Revúcej v súvislosti s odovzdávaním Ceny Gustáva Reussa. Bola si vtedy ešte veľmi mladá. Bolo to tvoje prvé fyzické stretnutie s fantastikou? Ako si ho vnímala?
Nie, prvý raz som sa s fantastami stretla na jednom z workshopov Fantázie a práve tam mi odporúčali zúčastniť sa CGR. Do Revúcej som už cestovala ako súčasť výpravy. Od stretnutia s porotcami a skúsenejšími autormi som si veľa sľubovala, asi som očakávala, že sa dozviem nejaké závažné pravdy o písaní, ktoré mi dovtedy ostávali utajené… Súkromný prevrat v chápaní literárnej tvorby sa nekonal – nemala som ani odvahu spýtať sa Ondreja Herca, v ktorej vete môjho skvelého diela vidí tie začiatočnícke chyby :). Celkovo však na mňa Revúca zapôsobila povzbudivo – zistila som, že porotcovia aj autori sú ľudia z mäsa a kostí so všetkými pozitívami aj negatívami, že je pre koho písať, s kým o tom debatovať, s kým sa porovnávať. A vôbec, videla som naživo Sašu Pavelkovú!
No toto… Odvtedy si prešla dlhú cestu – v osobnom živote, v pracovnom i v tej časti, kde si pomaly stúpala po rebríčku kvality i úspechov písaním poviedok. Ktorí ľudia a ktoré veci alebo javy ťa na tejto ceste najviac ovplyvnili?
Na začiatku stál môj brat Martin, pre ktorého som písala svoj prvý román – humoristickú space operu Smutné Nedorozumenie. Bez bratovho oddaného a takmer nekritického fanúšikovstva by som sa nikdy nedostala ďalej ako za prvú kapitolu. Ten text nebol nikdy uverejnený, ale svojím spôsobom ma naučil písať. Keď som vstúpila na imaginárnu pôdu sci-fi klubu Planéta opíc, nevyčerpateľným zdrojom stimulov pre moju tvorbu sa stali Vilo Búr, Tono Stiffel, Dáška Mehešová, Martin Králik, Hromovlad, Miloš Ferko, Mischo Jedinák, Rasťo Šarišský a mnohí ďalší, ktorí sa stretávali v nechvalne známej kaviarni Tulipán, aby konštruktívne diskutovali o Fantázii, stave slovenskej fantastiky, nesmrteľnosti chrústa alebo viedli obyčajné pivné reči. Nechali ma medzi sebou sedieť, počúvať, mlčať, z času na čas vysloviť absurdnú poznámku, v jedno obdobie dokonca aj rozvracať klub. No Planéta opíc nie je spoločnosť, čo by sa dala ľahko rozvrátiť. Naopak, počas svojej činnosti zruinovala viacero reštauračných zariadení. S pomocou týchto schopných ľudí som sa ako slepé kura k zrnu dostala k vydaniu 2,33 kníh. Najstrašnejšieho z nich som si dokonca vzala za manžela. Vďaka tomu sa môžem považovať za šťastnú osobu a píšem oveľa menej tragických koncov. Na druhej strane, odkedy som zdomácnela v úlohe laboratórnej krysy, môžem konštatovať iba toľko, že píšem oveľa menej.
To všetci… Uznanie si dosiahla napríklad v Cene Gustáva Reussa aj v Cene Karla Čapka. Myslela si pri písaní svojich príbehov na to, že do dopadne práve takto? Ako pociťuješ, keď vidíš svoje meno v zoznamoch účastníkov súťaží na najvyšších miestach?
Literárne súťaženie sa dá prežívať ako tichý adrenalínový šport – človek si prejde od fázy nadšenia z dokončeného a poslaného diela, cez dezilúziu a beznádej, keď vytriezvie a zistí, že to mal napísať úplne inak, napätie pred vyhlásením výsledkov, až po (v lepšom prípade) príjemné prekvapenie a päť minút slávy, alebo (ak sa nezadarí) zmierenie sa so situáciou. Každého autora samozrejme teší, keď sa jeho dielo páči. Publikovanie v zborníku či v časopise dodá pocit zmysluplnosti. Nie je síce zárukou kvality, ale znamená aspoň toľko, že daná poviedka niekoho zaujala. Kedysi dávno som mala rafinovaný plán – umiestneniami v súťažiach preniknúť do povedomia vydavateľov, ktorí by potom nadšene siahli po mojich románoch… Situácia na česko-slovenskom knižnom trhu sa medzi časom zlepšila natoľko, že vydavatelia nemajú strach predstaviť domácich autorov – len moje romány ostali v rovine hypotéz. Sama sebe trochu pripomínam Škóta z toho starého vtipu, ako sa denne modlil, aby vyhral v lotérii… Až sa jedného rána otvorili nebesá a zhora skríkol zúfalý hlas: „Tisíc hrmených, ale podaj si už konečne ten tiket!“
Podať si tiket ale niečo stojí – boľavý chrbát, červené oči, neumytý riad, o tom športkári vedia svoje. Tvoje poviedky, Zuska, sa vyznačujú veľkou empatiou a riešenia problémov tvojich hrdinov nie sú práve konvenčné. Schopnosť erudovane posudzovať iné texty ti pririekla účasť v porote literárnych súťaží. Aké je to čítať haldy cudzích poviedok? Keď čítaš súťažné práce, stretávaš sa niekedy s pocitom závisti alebo sa skôr chytáš za hlavu, kam to, preboha, literárny svet speje, keď sú autori schopní posielať do súťaže takéto veci?
Je v tom istý prvok hľadačstva – porotca sa pred haldou cudzích poviedok cíti ako zlatokop pred náplavom piesku. Vie, že ho čaká veľa práce, zároveň však vetrí šancu nájsť väčšie či menšie hrudky drahého kovu. Keď mi prvý raz ponúkli hodnotenie Ceny Karla Čapka, považovala som to za česť. Mala som za sebou finále rôznych súťaží, no stále som bola mladšia ako väčšina hodnotených autorov. Štúdium mi poskytlo dostatok času – a zvyk neľakať sa veľkých objemov textu. Veľmi ochotne som strčila nos na miesta, kam sa väčšina súťažiacich nikdy nevydá. Chcela som si overiť, či starší porotcovia nepreháňajú, keď s trpiteľským výrazom vzdychajú, že väčšina súťažných prác je plytvanie papierom.
Hm, preháňali iba trocha. Ale o to väčšiu radosť človek má, keď natrafí na zaujímavú poviedku. Kvôli takým chvíľam stojí za to prehrýzť sa cez písmenkové hory – a neskôr s výrazom hrdého pôrodníka sledovať, ako „náš“ autor vystupuje na stupne víťazov. Častejšie sú však momenty, keď sľubný nápad padne za obeť fušerskému spracovaniu alebo (ešte horšie) slušná formálna úroveň nezachráni stokrát prevarené klišé. Aj to sa dá vnímať ako dobrá škola – prísť na to, prečo text nefunguje, predstaviť si, ako by mohol znieť lepšie, čo by som poradila danému autorovi… Poriadne sa zapotím najmä pri Cene Istroconu – tam musím spoznámkovať aj tú najhoršiu poviedku, lebo nikdy vopred neviem, kto sa dostaví na workshop.
Našťastie nekvalitné diela v súťažiach neurčujú, kam literárny svet speje – hovoria len o nedostatku sebakritiky niektorých autorov. Takí tu boli a budú vždy. Niektorí sa nepoučia, ale časť z nich na sebe zapracuje a nabudúce možno zaútočia na vyššie priečky. Sledovala som vývoj viacerých autorov, ktorí sa od nečitateľných textov (za aké by ich Hromovlad pred pár rokmi poslal na hriadku) prebojovali k celkom slušným poviedkam a iste ešte nepovedali posledné slovo.
Ktorou súťažou sa momentálne pretĺkaš – ako porotkyňa či ako súťažiaca?
Po dlhšom autorskom pôste som od samej radosti, že sa mi podarilo niečo dokončiť, oboslala všetky súťaže v okolí. Cena Fantázie ma síce nepotešila, no v Istrozinovskej Poviedke za 33 venovanej space opere som už – vďaka slabšej konkurencii a žánrovo jednoznačnejšiemu zadaniu – vyhrala. A keďže niektoré tradície mi prirástli k srdcu, neobišla som ani Cenu Karla Čapka. Vyzerá to tak, že (ako za starých čias) budem hodnotiť tie kategórie, v ktorých nemám svoje želiezko v ohni. Okrem toho sme s manželom prijali úlohu distribuovať texty CKČ medzi porotcov na Slovensku. Cenu Karla Čapka hodnotí fandom, takže porotcom sa môže stať ktorýkoľvek sčítaný fan, ochotný prelúskať niektorú z kategórií: mikropoviedka, krátka poviedka, poviedka, novela (seriózni záujemcovia nech kontaktujú Hromovlada na adrese hromovlad@post.sk).
To bola nenápadná propagačná vložka :) Vieme o tebe, že si v poslednom čase mala povinnosti písať trochu inú prácu než nejakú zo žánra fantastiky. Čoho sa týka tvoja dizertačka?
Alzheimerovej choroby – vlastne jedného z kľúčových aspektov jej patológie, ktorý skúmame na modeli transgénneho potkana. Celý náš (Neuroimunologický) ústav sa zaoberá tau proteínom, ako jeho skrátené, „nesprávne poskladané“ formy poškodzujú mozog a ako ten mozog na tau patológiu reaguje. Hlavná časť mojej práce porovnáva aktiváciu mikroglií (mozgových imunitných buniek) u dvoch potkaních kmeňov, ktorých neuróny vylučujú skrátené tau. Imunita pri neurodegeneračných ochoreniach je zaujímavá téma, ktorá až v posledných rokoch získava zaslúženú pozornosť. Pôsobí ako dvojsečný meč – môže významne pomáhať a odďaľovať katastrofu alebo mozog ešte viac poškodiť. V jej výskume pokračujem aj ako čerstvý „post-dok“.
Ak mi výsledky tvojej práce budú raz potrebné, dúfam, že si tento rozhovor ešte budem pamätať… Neubieha ti myseľ pri týchto starostiach trochu inde, aby sa zrelaxovala? Neplánuješ v budúcnosti predsa len podať tiket vo forme ďalšej zbierky poviedok alebo románu?
To je pravda, potvora myseľ si robí čo chce. Na vysokej škole ku mne nápady prichádzali ako diabolskí pokušitelia počas najzúfalejších fáz učenia na skúšky, teraz to robia počas rutinnej laboratórnej práce alebo keď treba robiť prezentáciu na schôdzu. Alebo keď sedím na konferencii, téma prednášky mi nie je príliš blízka a zrazu zistím, že mám v zošite namiesto poznámok náčrt zápletky. Najväčší problém je nájsť si čas na dokončenie všetkých tých príbehov. Mám chronicky rozpísaných vyše desať poviedok, jeden román, zopár námetov na poviedkový cyklus… Viac pozornosti by si zaslúžili frímeni, sekta vesmírnych stopárov, alebo moji obľúbení Jolvychovia, svetlomodré bytosti s paranormálnymi schopnosťami, z ktorých väčšina žije osamelo v presvedčení, že sú poslední zástupcovia svojej rasy. Nechcem zabudnúť na Emy, dievčatko, ktoré mi spolu s usherským kuvikom vyhralo space operu. Emy si viem predstaviť v pekne ilustrovanej knižke pre deti. Momentálne je však mojím hlavným cieľom dopísať bratislavskú mestskú fantasy, čo som Mišovi Spádovi sľúbila pred vyše rokom (áno, odjakživa mám problémy s dodržiavaním termínov). Aj bratislavskí hrdinovia sa snažia expandovať do románovej formy, no zatiaľ ide o dlhú poviedku/novielku. Chýba už len záverečný súboj dobra so… všetkými.
Nik nemôže pochybovať o tom, že si sčítaná a dokonca aj spísaná :) Čo podľa teba robí spisovateľa dobrým spisovateľom?
Rozum a srdce na správnom mieste, teda vyvážená zmes racionálneho uvažovania a citového vnímania. Spisovateľ by mal vedieť pracovať s informáciami – vybrať z mora faktov podstatu a podať ju tak, aby ju pochopili aj ostatní a aby ich to zaujalo. Vrstviť významy, naznačovať, hrať sa… Čitateľa zavádzať, ale nie podvádzať… Pozorne hľadieť na svet, zhora, zdola, zvonku, zvnútra, vnímať detaily aj širšie súvislosti, objavovať nové perspektívy pri starých známych veciach… Dôležitá časť kumštu je v rovnováhe. Vedieť prežívať city s hrdinami, no v prípade potreby ich racionalizovať či odľahčiť humorom. Odovzdať časť svojho srdca, ale nevnucovať čitateľom svoju obľúbenú ideológiu. Samozrejmosťou by mala byť dobrá znalosť jazyka, láska k slovu a príbehu, odhodlanie tvrdo pracovať a schopnosť rozumne prijať spätnú väzbu. Hlavne bez tej poslednej vlastnosti sa spisovateľ sotva pohne ďalej – hoci, kam by ešte mohol postúpiť taký ideál :)?
A akou spisovateľkou by si chcela byť ty?
Hm… dobrou.
Ďakujem za rozhovor,
Alexandra Pavelková
Fotografie pochádzajú z archívu Zusky Stožickej.
Vyšlo na: Fantázia OnLine 28. 12. 2009
© Alexandra Pavelková
