Bobok už šéfuje inde, Mačací denník 21. júla 2008

Bobok pri miske
Bobok sa suší po kúpaní

Ani neviem, ako Tornádo Lou prišla k menu Bobok – jedného dňa to proste vzniklo a ostalo.

Ale, vlastne, my už Bobka nemáme.

Keď sme pred týždňom odchádzali na dovolenku do Tatier, najdôležitejšie bolo nakúpiť zásoby konzerv, granúl a kapsičiek. A, samozrejme, také haldy mačacieho piesočku, že by sa z neho mohol postaviť menší parlamentík. Z istého pohľadu sú totiž mačky strojmi na exkrementy. Z jedného konca ide dnu palivo, z druhého vychádza pomerne veľké množstvo nesmierne aromatickej polotuhej hmoty. A to raz, dva, pri malých mačatách aj viackrát denne. Ten smrad – čo budem okolkovať – je neskutočný (zvlášť keď sa cica vykladie večer v kuchyni) a jeho farebnosť závisí od príchute konzervy, ktorú ste dnes mačke otvorili.

Okrem toho, podobne ako krásne supermodelky, aj mačky prdia. Ticho, zákerne a smrteľne jedovato. Zoberiete Bobka na kolená, pohráte sa s ním, poškrabkáte po brušku, a ona sa vám za odmenu slastne natiahne a vypustí oblak neviditeľného, ale neznesiteľne páchnuceho plynu. Takže okamžite púšťate Bobka na zem a pokúšate sa opustiť miestnosť opačným smerom, ako páli ten váš malý zasran.

Bobok bola v tomto obdivuhodná. Samozrejme, plynová kapacita jej čriev nedosahovala také hodnoty ako kapacita Mimy (našej nekorunovanej kráľovnej mačacích vetrov), zato obohacovala domácnosť exotickými pachmi v častejších frekvenciách. Samozrejme, veď pri miske bola vždy prvá a neodišla, kým jediným spôsobom pohybu pre ňu nebolo kotúľanie. O hodinu-dve už zasa štíhla stepovala pred miskou, v záchodíku nakladené, na verande vrstvy takej hustej atmosféry, že by v nej Phoenix zhorel, aj keby stál na mieste. Teda preto také množstvo piesku, lebo maminka, ktorej sme mačky zverili, nemá svätú trpezlivosť, a verí, že čím viac piesočku, tým menej to smrdí.

Tatry boli napriek chladu a dažďu super a krátko. V našom penzióne sme mali opletačky s medveďom – snáď ste to zachytili v správach STV. Každý deň ráno či večer sme stáli na balkóne, fotili medveďa, ako oberá domácemu čerešne a má na háku oba obrovské psy, čo patrili domácemu. Veru, smútili sme za mačkami, že tu nie sú. Keby bola s nami Bobok, tá by maca zahnala až na poľskú stranu Tatier. Tam by sa triasol ukrytý pod stolom v najvzdialenejšej krčme a nevyliezol by, kým by sa Bobok nevrátila do Zvolena.

Ale medveď je v bezpečí a Bobka už nemáme. Dozvedeli sme sa to, až keď sme sa vrátili domov, lebo maminka napriek našim každodenným telefonátom: „Ako sa majú mačky?“ „Dobre,“ nepovažovala za potrebné informovať nás o zmene.

Nie, nič strašné sa nestalo. Samozrejme, ani sa neprihlásil pôvodný Bobkov majiteľ. Bobka si proste vzala pani, ktorú som oslovila predtým, pre prípad, že by sa o stratené mača nikto neprihlásil. Takže malý zasran je už teraz vo veľkom rodinnom dome na Kováčovej a tyranizuje ďalšie tri mačky, z ktorých dve sme dali dotyčnej panej už začiatkom leta. Chráň ich všetkých Pánboh.

O medveďovi a čerešniach nabudúce.

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN